Malé Karpaty sú pekná krajina s množstvom zaujímavých miest, nielen historických, ale aj prírodných. My sme sa prešli lesom, vystúpili na vrchol, v ruinách starobylého hradu oživovali spomienky na dávne zašlé časy. Odniesli sme si domov veľa zaujímavých dojmov a veríme, že tento kraj navštívime opäť. Je tu čo obdivovať v hocijakom ročnom období.Ľudmila Foltánová
Naša dnešná túra nás zaviedla do západnej časti Malých Karpát, kde sa rozprestiera národná prírodná rezervácia – vrch Kršlenica s peknými výhľadmi a rozmanitou prírodou. Z Oslian odchádzame v plne obsadenom autobuse. Smerujeme do Plaveckého Mikuláša, odkiaľ začíname dnešnú sobotnú predveľkonočnú túru. V centre obce vystupujeme z autobusu a dostávame sa na námestie s pekným kostolíkom. Odbočíme smerom na východ a pokračujeme turistickým chodníkom po žltej značke. Neďaleko obce je situovaná vápencová malokarpatská lezecká oblasť, a to práve v Kršlenici, kam my smerujeme. Cesta viedla lesom do kopca a tak sme museli hneď na začiatku zabrať, pretože stúpanie bolo miestami dosť náročné. Čoskoro, po prekonaní stúpania, sa pred nami otvorila pekná čistinka s tabuľou označujúcou hranicu rezervácie. Avšak odmena za namáhavý výstup, na ktorú sme čakali nás minula. Za niekoľko desiatok minút stúpania sa nám nenaskytli nádherné výhľady, o ktorých sme toľko rozprávali po ceste, ale všade bola krajina ponorená do hmly, ktorá bránila akýmkoľvek výhľadom. Miestami sme kráčali po tráve, na ktorej bol centimetrový sneh, z oblohy padal drobný dáždik so snehom. Ocitli sme sa na krasových bralách, ktoré boli nesporným dôkazom toho, že sme vystúpil na územie Národnej prírodnej rezervácie Kršlenica (518 m n. m. ). Toto územie je chránené 5. Stupňom ochrany nielen pre vzácne výskyty rastlín a živočíchov, ale aj pre krasové jaskyne. Predmetom ochrany je krasová dolina s vyvieračkou a jaskyňami. Nachádza sa tu najväčšie zoskupenie skalných brál v Malých Karpatoch. Na svoje si prídu i milovníci lezenia, nakoľko sa tu nachádzajú pomerne pekné vápencové platne. Turistická trasa pokračuje potom zmiešaným lesom až Pod Čiernu skalu (478 m n. m. ), kde sa križovali značky a my sme postupovali opäť strmým stúpaním na skalný hrebeň ďalej k samotnej Čiernej skale (662 m n. m. ). Po tomto náročnom výstupe nás upúta skalné okno, rozsiahle vápencové skaly, dlhý a úzky hrebeň vyskladaný zo skalných stien a brál, Podunajská pahorkatina a malokarpatské lesy vôkol nás. Výhľady neboli opäť, ale bolo čo pozerať i tomto sychravom počasí. Stromy v opare hmly, skaly pokryté jemným popraškom snehu pôsobili dojmom tajomnej krajiny. Malé zastavenie, bolo dosť chladno, pofukoval vietor a ide sa ďalej. Zostupujeme nazad dolu mokrým terénom Pod Čiernu skalu (480 m n. m.), na Mon Repos , cez Kubašovú (475 m n. m.) a Amonovu lúku (560 m n. m.) a modrou značkou k sedlu Báborská (385 m n. m.). Lesné cestičky boli lemované štíhlymi vysokými bukmi a v dosť dlhom úseku posiate fialovými, bielymi a žltými jarnými kvietkami. Stromy sa pomaly prebúdzali do jarnej prírody, konáre boli posiate drobnými zelenými lístkami. Medzi stromami rástol v hojnom počte medvedí cesnak. Pomaly kráčame prírodou a už len necelá polhodinka a pomedzi stromy sa ukazujú múry zrúcaniny Plaveckého hradu. Vychádzame z borovicového lesa a stojíme pred hlavnou bránou hradu. Zrúcanina hradu tvorí významnú dominantu úpätia Malých Karpát. Hrad bol postavený na vápencovom brale. Jeho história siaha až do 13. Storočia, o tri storočia neskôr bol cisárskymi vojskami zničený, začal chátrať a v súčasnej dobe je z neho už len priemerne zachovalá, pomaly opravovaná ruina. Rekonštrukcie prebiehajú už niekoľko rokov. Okolie hradu je zaujímavé z hľadiska archeológie, svedčí o tom i nálezisko pri hrade – Pohanská z mladšej doby kamennej. Z hradu bol už trošku lepší výhľad na Záhorskú nížinu a Plavecké Podhradie. V ruinách hradu sme chodníčkami stúpali pomedzi múry, obdivovali zachované zvyšky renesančnej pevnosti. Pekným miestom na hrade bol múr, na konci ktorého bola umiestnená drevená lavička, z ktorej boli tie najlepšie výhľady. Z hradu sa nám moc nechcelo odísť, miesto nás zaujalo natoľko, že čas strávený tu sme venovali nielen prehliadke, ale aj robeniu záberov z rôznych častí hradu. Čas ide veľmi rýchlo, a tak nám neostáva nič iné, ako dať batohy na plecia a pustiť sa dolu do Plaveckého Podhradia, kde máme pristavený náš autobus. Ním odchádzame do Vrbového, neďaleko Piešťan. Toto bola posledná zastávka nášho sobotného putovania po Malých Karpatoch. Vrbové je známe rodiskom grófa Mórica Beňovského, spisovateľa, cestovateľa, dobrodruha, ktorého poznáme z histórie ako kráľa Madagaskaru. V mestečku bol rad zaujímavých pamiatok – Kostol sv. Martina, Evanjelický kostol, Kláštor Pia XI., Synagóga, historická Zvonica a Kúria Mórica Beňovského. Šľachtická kúria Beňovských sa nachádza v centre mesta. Bola postavená v 17. Storočí a na konci 20. storočia rekonštruovaná. V minulosti v nej bola zriadená mestská knižnica a teraz sa tu nachádza malá historická expozícia. Dodnes slúži na kultúrne a spoločenské podujatia. Na budove je umiestnená pamätná tabuľa. Okolie kúrie s parkom je pekne udržiavané. Miestny historik a primátorka mesta nás privítali v obradnej sieni kúrie a pútavo porozprávali o zaujímavej histórii rodáka z Vrbového, ktorý sa v minulosti preslávil svojim životom i ďaleko za hranicami Slovenska.
Malé Karpaty sú pekná krajina s množstvom zaujímavých miest, nielen historických, ale aj prírodných. My sme sa prešli lesom, vystúpili na vrchol, v ruinách starobylého hradu oživovali spomienky na dávne zašlé časy. Odniesli sme si domov veľa zaujímavých dojmov a veríme, že tento kraj navštívime opäť. Je tu čo obdivovať v hocijakom ročnom období.Ľudmila Foltánová
0 Comments
|
Autori článkov
Ľudmila Foltánová Archív (filter článkov podľa uverejnenia)
April 2024
|