Kráčať, alebo skôr neustále vystupovať začíname presne o trištvrte na desať. Ideme spočiatku po lesnej asfaltke, neskôr zvážnici, až sa napokon Pod Vilemínkou (860 m.n.m.) ocitáme na horskom chodníku. Popri všetkých týchto komunikáciách je množstvo húb, ktoré sa po posledných dažďoch priam ponúkajú, ale čo s nimi... Ideme po ňom až do štvrť na dve, kedy si robíme prestávku pri prameni rieky Morava (1360 m.n.m.). Kúsok pred prameňom míňame sochu Kamenného slůnětě, ktorá má už vyše osemdesiat rokov a súvisí s existenciou tzv. Lichtenštajnovej chaty, z ktorej dnes zostala už len hromada sutín. Socha mala pôvodne na kultúrnom poli zblížiť Čechov a Nemcov v Československu, ale rok 1938 všetko pokazil. Občerstvíme sa rovno z prameňa so šálkami (smaltovanými plechovými), ktoré sú všetkým návštevníkom k dispozícii, krátko sa vydýchame a pokračujeme posledným pol kilometrovým úsekom na vrchol Králického Sněžníka (1424 m.n.m.), od roku 1990 vyhlásený za Národnú prírodnú rezerváciu. Vodou z prameňa rieky určite nikto nepohŕdol, pretože je určite snom každého turistu napiť sa z prameňa každej rieky. Na vrchole sa zdržíme asi štvrť hodiny. Urobíme skupinovú fotografiu na ruinách bývalej kamennej rozhľadne z roku 1895. Táto sa nachádza už na Poľskej strane, pretože ju pôvodne vybudovali Poliaci. Porozprávame sa z Českými kolegami turistami a ideme späť ku prameňu rieky. Tu sa tiež krátko zdržíme a púšťame sa tým istým chodníkom z kopca nadol. Do Hornej Moravy prichádzame medzi pol piatou a piatou. Máme tu ešte naplánovanú vyhliadku z Chodníka v oblakoch. Všetci to však nestíhame, pretože lanovka premáva len do sedemnástej, chodník je v prevádzke do osemnástej a tak o zážitok navyše z tejto prechádzky majú len niektorí z nás. Krátko pred odchodom začína pršať a tak máme možnosť vidieť Stezku v oblacích ohraničenú krásnou dúhou. Na záver dňa sa ešte musíme ubytovať na Hore Matky božej v Králíkoch v Turistickej ubytovni Poutní dům, v časti Dolní Hedeč (770 m.n.m.). Tu nás čaká spoločná večera s posedením a hodnotením uplynulého dňa. Vydarený.
Sobotu začíname opäť spoločnými raňajkami presne o siedmej, pretože o ôsmej začíname hneď oproti s prehliadkou monumentálneho barokového kláštora s kostolom Nanebovzatia Panny Márie, ambitmy, kaplnkou Svätých schodov, prameňom, cintorínom a pútnickým domom na Mariánskom kopci nad mestom Králíky. Náš sprievodca nás prevedie po všetkých areáloch objektu, dokonca nám ukáže aj hrobky a zaspieva nám po latinsky v kostole. Záver patrí prehliadke Kaplnky Svätých schodov s kostolom Nanebovzatia Panny Márie. Väčšina z nás tu kolenačky prejde všetkých 28 svätých schodov. Dojímavé.
Ďalšou našou sobotňajšou zastávkou je Múzeum opevnenia – delostrelecká tvrz Hůrka nad mestom Králíky, ktorá bola súčasťou čs. pevnostného systému budovaného v rokoch 1935-38 proti Nemcom, sprístupnená verejnosti od roku 2008. Delostrelecká tvrz je československý termín pre najmohutnejšiu a najnákladnejšiu súčasť predvojnového podzemného opevnenia. Prichádzame sem pred desiatou hodinou. Prešli sme vyše sedemsto metrov z celého komplexu opevnenia. Je tu dosť chladno, pretože v podzemí je celoročná priemerná teplota ako v jaskyni 7 až 8°C. Prehliadka trvá hodinu a pol.
O pol jednej odchádzame do Karlovej Studánky. Máme tu naplánovaný posledný výstup tohoto podujatia na najvyšší vrchol v Hrubom Jeseniku – Praděd (1491 m.n.m.), ktorý je zároveň aj najvyšším vrcholom Moravy a piaty najvyšší v Čechách. Prichádzame krátko pred pol druhou, je tu len jednosmerná premávka, hore do Ovčárny (1302 m.n.m.) otvoria rampu až o druhej. Vyhrievame sa teda vonku na slnku. Po otvorení sa autobus pomaly vyšplhá hore na parkovisko. Odtiaľto to máme na Praděd 2,5 km. Je to približne hodina a dvadsať minút, takže sa nemáme kam ponáhľať. Cestou máme čas obdivovať takmer nenarušenú okolitú prírodu. Po príchode na vrchol sa krátko osviežime a ideme výťahom v televíznej veži 146,5 m vysokej do kruhovej rozhľadne vo výške 75 m. Je úplne jasno so slabým oparom, dohľad je dobrý, ale na Sněžku a Malú Fatru či Vysoké Tatry tentoraz nie. Aj tak to stálo za to. Pobudneme štvrť hodiny, ideme dole na cestu späť k autobusu do Ovčárny. Nezabudneme sa cestou kŕmiť čučoriedkami, sú veľké a je ich veľa. Na parkovisku máme do odchodu ešte čas, tak ho každý využívame po svojom.
Nastupujeme do autobusa, o sedemnástej a dvadsiatej minúte sa vydávame na cestu domov. Nie je ľahké cestovanie, časté obchádzky vyše tristo kilometrové cestovanie predlžujú, čo si zase vynútilo prestávku na hraniciach medzi Českom a Slovenskom v Starom Hrozenkove.
Na záver by sa dalo rozprávať o uplynulých dvoch dňoch veľa. Každý si však určite prišiel na svoje, čomu prialo aj vydarené počasie, dostatočné kilometre vysokohorskej turistiky, kultúrne vyžitie a spoznávanie. Do Oslian prichádzame príjemne unavení pol hodiny pred polnocou.
Ladislav Vlčko
dit.