Malé Karpaty sú pekná krajina s množstvom zaujímavých miest, nielen historických, ale aj prírodných. My sme sa prešli lesom, vystúpili na vrchol, v ruinách starobylého hradu oživovali spomienky na dávne zašlé časy. Odniesli sme si domov veľa zaujímavých dojmov a veríme, že tento kraj navštívime opäť. Je tu čo obdivovať v hocijakom ročnom období.Ľudmila Foltánová
Naša dnešná túra nás zaviedla do západnej časti Malých Karpát, kde sa rozprestiera národná prírodná rezervácia – vrch Kršlenica s peknými výhľadmi a rozmanitou prírodou. Z Oslian odchádzame v plne obsadenom autobuse. Smerujeme do Plaveckého Mikuláša, odkiaľ začíname dnešnú sobotnú predveľkonočnú túru. V centre obce vystupujeme z autobusu a dostávame sa na námestie s pekným kostolíkom. Odbočíme smerom na východ a pokračujeme turistickým chodníkom po žltej značke. Neďaleko obce je situovaná vápencová malokarpatská lezecká oblasť, a to práve v Kršlenici, kam my smerujeme. Cesta viedla lesom do kopca a tak sme museli hneď na začiatku zabrať, pretože stúpanie bolo miestami dosť náročné. Čoskoro, po prekonaní stúpania, sa pred nami otvorila pekná čistinka s tabuľou označujúcou hranicu rezervácie. Avšak odmena za namáhavý výstup, na ktorú sme čakali nás minula. Za niekoľko desiatok minút stúpania sa nám nenaskytli nádherné výhľady, o ktorých sme toľko rozprávali po ceste, ale všade bola krajina ponorená do hmly, ktorá bránila akýmkoľvek výhľadom. Miestami sme kráčali po tráve, na ktorej bol centimetrový sneh, z oblohy padal drobný dáždik so snehom. Ocitli sme sa na krasových bralách, ktoré boli nesporným dôkazom toho, že sme vystúpil na územie Národnej prírodnej rezervácie Kršlenica (518 m n. m. ). Toto územie je chránené 5. Stupňom ochrany nielen pre vzácne výskyty rastlín a živočíchov, ale aj pre krasové jaskyne. Predmetom ochrany je krasová dolina s vyvieračkou a jaskyňami. Nachádza sa tu najväčšie zoskupenie skalných brál v Malých Karpatoch. Na svoje si prídu i milovníci lezenia, nakoľko sa tu nachádzajú pomerne pekné vápencové platne. Turistická trasa pokračuje potom zmiešaným lesom až Pod Čiernu skalu (478 m n. m. ), kde sa križovali značky a my sme postupovali opäť strmým stúpaním na skalný hrebeň ďalej k samotnej Čiernej skale (662 m n. m. ). Po tomto náročnom výstupe nás upúta skalné okno, rozsiahle vápencové skaly, dlhý a úzky hrebeň vyskladaný zo skalných stien a brál, Podunajská pahorkatina a malokarpatské lesy vôkol nás. Výhľady neboli opäť, ale bolo čo pozerať i tomto sychravom počasí. Stromy v opare hmly, skaly pokryté jemným popraškom snehu pôsobili dojmom tajomnej krajiny. Malé zastavenie, bolo dosť chladno, pofukoval vietor a ide sa ďalej. Zostupujeme nazad dolu mokrým terénom Pod Čiernu skalu (480 m n. m.), na Mon Repos , cez Kubašovú (475 m n. m.) a Amonovu lúku (560 m n. m.) a modrou značkou k sedlu Báborská (385 m n. m.). Lesné cestičky boli lemované štíhlymi vysokými bukmi a v dosť dlhom úseku posiate fialovými, bielymi a žltými jarnými kvietkami. Stromy sa pomaly prebúdzali do jarnej prírody, konáre boli posiate drobnými zelenými lístkami. Medzi stromami rástol v hojnom počte medvedí cesnak. Pomaly kráčame prírodou a už len necelá polhodinka a pomedzi stromy sa ukazujú múry zrúcaniny Plaveckého hradu. Vychádzame z borovicového lesa a stojíme pred hlavnou bránou hradu. Zrúcanina hradu tvorí významnú dominantu úpätia Malých Karpát. Hrad bol postavený na vápencovom brale. Jeho história siaha až do 13. Storočia, o tri storočia neskôr bol cisárskymi vojskami zničený, začal chátrať a v súčasnej dobe je z neho už len priemerne zachovalá, pomaly opravovaná ruina. Rekonštrukcie prebiehajú už niekoľko rokov. Okolie hradu je zaujímavé z hľadiska archeológie, svedčí o tom i nálezisko pri hrade – Pohanská z mladšej doby kamennej. Z hradu bol už trošku lepší výhľad na Záhorskú nížinu a Plavecké Podhradie. V ruinách hradu sme chodníčkami stúpali pomedzi múry, obdivovali zachované zvyšky renesančnej pevnosti. Pekným miestom na hrade bol múr, na konci ktorého bola umiestnená drevená lavička, z ktorej boli tie najlepšie výhľady. Z hradu sa nám moc nechcelo odísť, miesto nás zaujalo natoľko, že čas strávený tu sme venovali nielen prehliadke, ale aj robeniu záberov z rôznych častí hradu. Čas ide veľmi rýchlo, a tak nám neostáva nič iné, ako dať batohy na plecia a pustiť sa dolu do Plaveckého Podhradia, kde máme pristavený náš autobus. Ním odchádzame do Vrbového, neďaleko Piešťan. Toto bola posledná zastávka nášho sobotného putovania po Malých Karpatoch. Vrbové je známe rodiskom grófa Mórica Beňovského, spisovateľa, cestovateľa, dobrodruha, ktorého poznáme z histórie ako kráľa Madagaskaru. V mestečku bol rad zaujímavých pamiatok – Kostol sv. Martina, Evanjelický kostol, Kláštor Pia XI., Synagóga, historická Zvonica a Kúria Mórica Beňovského. Šľachtická kúria Beňovských sa nachádza v centre mesta. Bola postavená v 17. Storočí a na konci 20. storočia rekonštruovaná. V minulosti v nej bola zriadená mestská knižnica a teraz sa tu nachádza malá historická expozícia. Dodnes slúži na kultúrne a spoločenské podujatia. Na budove je umiestnená pamätná tabuľa. Okolie kúrie s parkom je pekne udržiavané. Miestny historik a primátorka mesta nás privítali v obradnej sieni kúrie a pútavo porozprávali o zaujímavej histórii rodáka z Vrbového, ktorý sa v minulosti preslávil svojim životom i ďaleko za hranicami Slovenska.
Malé Karpaty sú pekná krajina s množstvom zaujímavých miest, nielen historických, ale aj prírodných. My sme sa prešli lesom, vystúpili na vrchol, v ruinách starobylého hradu oživovali spomienky na dávne zašlé časy. Odniesli sme si domov veľa zaujímavých dojmov a veríme, že tento kraj navštívime opäť. Je tu čo obdivovať v hocijakom ročnom období.Ľudmila Foltánová
0 Comments
Máme za sebou prvý jarný deň a mnohí z nás i túry po okolí, či lyžovačku na horách. My sme tentoraz do hôr nešli, ale svoju pozornosť sme obrátili na iný druh turistiky spojenú s kultúrou. Navštívili sme našich severných susedov za hranicami – Poľskú republiku. Z Oslian odchádzame v sobotu dve hodiny po polnoci v plne obsadenom autobuse. Cesta na sever bola dlhá, tak sme väčšinu času dospávali piatkovú noc. Po šiestej hodine prechádzame hraničným prechodom. Pokračujeme ďalej, nakoľko máme plný program a čaká nás sobotná návšteva bývalej soľnej bane vo Wieličke, ktorá patrí medzi najstaršie na svete. Zaujímavosťou tohto unikátneho podzemného výtvoru je, že na rozdiel od podzemných jaskýň, baňa vznikla len vďaka ľudskému úsiliu a ťažkej práci. Právom patrí medzi hlavné pamiatky Poľska. V minulosti sa tu ťažila soľ až do roku 1992. Bolo tu otvorené prvé banské múzeum, pridávali sa nové priestory, modernizovali podzemné časti. Prehliadka má dva okruhy. Kratší okruh trasy má 3,5 km a 800 schodov. Necelú 1/3 absolvujeme hneď na začiatku po drevených schodoch a potom ostatné pri prechode do hĺbky pod zemou. Sprievodkyňou bola mladá Poľka z Krakova. Obdržali sme slúchadlá s vysielačkou a tak sme mohli v pokoji celú prehliadku počúvať výklad. Prešli sme skoro všetky unikátne miestnosti soľného kráľovstva, od kaplnky sv. Kingy cez veľkú sálu, miesta kde sa skutočne ťažila soľ, oddychové zóny robotníkov, jazierka, nádherné sály. Kráčali sme po peknej kamennej dlážke, ktorá bola vytvorená z tohto vzácneho nerastu. Prezreli sme si všetko, čo súviselo s tvrdou banskou prácou – vysekávanie soli z tvrdých skál, či pílenie soľných panelov. Miestami bolo chladnejšie, miestami sme rozopínali bundy, lebo teplota bane bola 14 stupňov. Najcennejšou časťou prehliadky boli miesta vyzdobené sochami z kamennej soli. V Kaplnke sme spoznali sochu pápeža Jána Pavla II., ale i „poslednú večeru“ vytesanú do kamennej steny. Každá socha patrila velikánom poľských dejín. Krásu tohto unikátneho miesta dotvárali luxusné kryštálové lustre vytvorené z jemne spracovanej kamennej soli. Neskutočné a zároveň krásne, očiam lahodiace soľné výtvory, nás fascinovali. Rovnako ako v závere prehliadky dômyselne vybudovaný bufet s občerstvením a malé múzeum baníctva, či vzácnych minerálov. Von sa dostávame pomocou výťahu, ktorý nás vyvezie nahor do obchodíka s možnosťou zakúpenia drobných predmetov. Prehliadka na nás zanechala kopu dojmov, mali sme možnosť vidieť tento nádherný unikát, ktorý je od roku 1978 zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO. Po krátkej prestávke sa presúvame k autobusu a spoločne odchádzame do Krakova. V krátkosti nás sprievodkyňa oboznamuje s námestím, možnosťou občerstvenia, či ukážkou niektorých častí historického jadra mesta. Prehliadka bola obohatená návštevou kostolov, historických budov, ktoré v Poľsku majú dominantné miesto a ich vnútorná výzdoba a história boli niečo, čo nás tak zaujalo, že sme boli nesmierne radi, že i v tak krátkom čase sme mali možnosť počuť veľa zaujímavého a vidieť ukážky nesmiernej historickej hodnoty. Presúvame sa do hotela na ubytovanie spojené s večerou. Nedeľné ráno, raňajky, voľno do obeda. Máme dosť času, aby sme si všetci individuálne po skupinkách prezreli historické námestie. Bol príjemný deň, námestie bolo zaplnené množstvom turistov, stánkov s občerstvením, remeselným tovarom a kvetmi. Vchádzame do známej starobylej Sukiennice. Pekné miesto, kde mali stánky trhovníci s pútavým tovarom, ktorý lákal k nahliadnutiu. Kúpili sme darčekové predmety a prezreli sme si zachovalú historickú budovu tržnice. Občerstvili sa dobrou kávou, ochutnali špeciality poľskej kuchyne, či pri studenom pivku počúvali trubača, ktorý sa z okna kostolnej veže na všetky svetové strany každú hodinu ohlasoval. Niektorí z nás obdivovali a fotili krásne koče ťahané koňmi, ktoré ponúkali prehliadkovú jazdu mestom. Okolo obeda opúšťame námestie, presúvame sa nazad k autobusu a čaká nás posledná zastávka výletu Osvienčim – prehliadka koncentračných táborov Birkenau a Auschwitz. Sprievodkyňa nám poskytla nesmierne množstvo informácií z histórie krajiny ako takej, ale hlavne najviac si ceníme jej zanietený výklad o táboroch smrti. Koncentračné tábory boli postavené Nemcami počas II. svetovej vojny a smrť v nich našlo vyše milióna nevinných ľudí v plynových komorách. 90 % z nich tvorili Židia. Je to najväčší koncentračný tábor na svete. Pohľad na túto „pamiatku“ v nás vyvolal smútok, slzy sa tisli do očí, pohľady na táborové múry, miestnosti, kde pomaly umierali nevinní ľudia, boli ťaživé. Každý sme toto prežívali po svojom a slová boli zbytočné. Pri prehliadke vonkajších objektov bol na zemi viditeľný mramorový blok s nápisom : „Nech naveky zostane výkrikom zúfalstva a výstrahou pre ľudstvo to miesto, na ktorom Hitlerovci zavraždili asi poldruha milióna mužov, žien a detí, zväčša Židov z rôznych krajín Európy“. Auschwitz – Birkenau 1940 – 1945.
Z tohto miesta odchádzame so zvláštnymi pocitmi, smútkom v srdci. Ale treba si uvedomiť jedno, že i počas zdolávania vysokých štítov hôr, túlania sa lesmi, hradmi, či inými pamätihodnosťami, nesmieme zabudnúť na toto miesto. Lebo kto zabudne, akoby nežil. Ľudmila Foltánová Prvá turistika v novej sezóne viedla za hranice našej vlasti. Ako obyčajne, v sobotu ráno, sme nasadli do autobusu, ktorý nás odviezol do cieľa našej cesty – pohorie Javorníky, ktoré na západe územia tvorí štátnu hranicu s Českou republikou. Privítala nás pravá zimná nálada a naše prvé kroky viedli ku chate Pod Portášem. Od nej bol len kúsok na Kohútku, obľúbené skicentrum. Dokazovala to aj dnešná sobota, lebo parkoviská boli plné a na zasnežených kopcoch sa mihali farebné bodky lyžiarov. Naša turistická partia sa rozdelila na dve skupinky. Jedna zostala verná Kohútke a chate Portáš a druhá sa vybrala do lesa, na Malý a Veľký Javorník, hrebeňovkou po štátnej hranici. A tak sme stále míňali tabule upozorňujúce na štátnu hranicu. Ale okrem tejto hranice, sme prekonávali aj hranice svojich síl. Zimná príroda nám dala pocítiť nielen svoju krásu, ale aj svoju silu. Mĺkvo a s pokorou sme kráčali tichou, zasneženou prírodou. Aj mohutné stromy sa pred jej silou a mocou skláňali hlboko k zemi a mnohé z nich tento boj prehrali. Svojimi hrubými kmeňmi zatarasili chodníky. Ale aj napriek týmto prekážkam boli chodníky dobré, upravené a celkom pevné. Natrafili sme však aj na miesta, kde sme sa zabárali do snehu po kolená, hlavne, keď sa bolo treba vyhnúť bežkárom. Pretože chodníky boli upravené pre nich, mali tam svoju stopu, a tak sme sa nemohli na nich hnevať, že sa oni hnevali na nás, lebo sme im stopu kazili. Ale aj napriek tejto mrzutosti verím, že si aj oni napokon vychutnali čaro zimnej prírody ako my. Obdivovali sme úchvatnú silu prírody, nekonečnú krásu, zasnežené stromy, ktoré sa pod ťarchou bielej periny menili na začarované rozprávkové bytosti. A tak naša fantázia pracovala naplno a videli sme v nich rôzne postavičky, obrov, ježibaby, zvieratká, trpaslíkov, koho čo napadlo. My sme sa našťastie nezmenili na zamrznuté sochy, ani nestratili v hustom snežení a vetre. Obloha bola sivá, tajomná a zahaľovala okolie. A opäť sme len mĺkvo a pokorne kráčali po chodníku, ktorý pripomínal bielu stužku navlečenú krížom-krážom po zvlnenom povrchu pohoria Malý Javorník. Kráčanie po snehu zimnou prírodou si vyžadovalo veľa času. Na Veľký Javorník sme už nešli. Zo sedla Gežov sme zišli na Kasárne a odtiaľ do najbližšej obce, kde na nás čakal autobus. Naša cesta magickou rozprávkovou prírodou sa tu skončila. Nikomu sa nič nestalo, všetci sme v poriadku nasadli do autobusu a ukladali spomienky na prežitý zimný deň. Renáta Fábryová
Tak ako po ostatné ako roky, tak i v závere roku 2018 máme poslednú akciu v turistickom kalendári a tou je regionálny výstup na Žarnov. Je skoro po sviatkoch, čaká nás iba záver roka. Tento rok je zima v našich končinách skúpa na sneh. Už pršalo, mrzlo, občas síce trochu nasnežilo, ale to bolo iba vo vyššie položených vrchoch. Vystupujeme na vrchol spolu s turistami z rôznych turistických oddielov od Prievidze až po Bánovce. My domáci sa schádzame na námestí a odtiaľ cestujeme spoločne autobusom na točňu na Bridove štále, odtiaľ po žltej značke na vrchol. Je nás pomerne dosť, neodradilo nás ani mrazivé počasie a tak sa po skupinkách pomaly presúvame cez lúky do lesa, kde nám značka ukazuje smer nášho putovania. Cesta lesom je pokrytá tenkou vrstvou snehu a zľadovatelé úseky nás nabádajú k opatrnosti. Vrch Žarnov patrí k najzaujímavejším vrchom sopečného pohoria Vtáčnik. Pokrýva ho zmiešaný les, z ktorého vystupuje andezitové bralo so strmým skalným zrázom. Vrch je súčasťou prírodnej rezervácie Buchlov, ktorá chráni vzácne lesné a skalné spoločenstvá. Výstup sem hore dnes nebol náročný. Po ceste sme sledovali zimnú prírodu so všetkými jej krásami. Popadané lístie a vetvičky stromov boli ľahko namrznuté a pod nohami praskali v tichu lesa. Vial príjemný vetrík, postupovali sme pomaly, občas sa zastavujeme a vyberáme termosky s teplým čajom. Debatovali sme o všeličom, fotili si všetko, čo zvedavé oko dokázalo zachytiť. Pred 11.hodinou sa dostávame do Sedla pod Žarnovom a odtiaľ je to pár minút k samotnému bralu, na ktorom sa majestátne týči dnes už našimi turistami opravený dvojkríž. Zhromaždili sa tu ľudia rôznych vekových kategórií, rodičia s deťmi i štvornohí turisti. Zimná príroda má svoje čaro za každého počasia. Už sme si zvykli, že toho snehu tu hore býva akosi pomenej, ale zato dobrá nálada nesmie nikdy chýbať. Spoločne sa všetci odfotíme pod krížom s našou klubovou vlajkou a zápisom do vrcholovej knihy potvrdzujeme svoju účasť. Pripíjame si na zdravie, stiskami rúk a objatím spoznávame každý svojich priateľov turistov. Vďaka patrí všetkým tým, ktorí radi prišli medzi nás. Pomaly sa zberáme po skupinkách nadol. Neodmysliteľnou zastávkou ako každý rok, je zastávka na poľovníckej chate. Pobudneme tu a pokračujeme v trase na Ľubianku, kde máme v reštaurácii Red Dolar pripravené spoločné posedenie s občerstvením.Touto akciou sme dali definitívnu bodku za poslednou tohtoročnou akciou nášho klubu. Bolo nám všetkým dobre, stretli sa tu všetci tí, pre ktorých je tento výstup neodmysliteľnou akciou. A čo nás teší najviac je, že zúčastnených turistov bolo na vrchole vyše 150. Veď ako ináč, o rok sa stretneme zas.Horám zdar ! Ľudmila Foltánová
Fotogaléria Dnešná turistická akcia mala názov Krupinská planina. Plní očakávania sme zavčasu ráno stáli na zastávke a čakali na autobus. Vedeli sme približne, čo nás čaká, na čo sa tešiť. Avšak nebola to turistika ako iné turistiky. Alebo, nebola to turistika, akú si pod slovom turistika väčšina z nás predstaví.
Cesta autobusom rýchlo ubehla a boli sme v meste Krupina. Prvé slnečné lúče rozohnali hmlu a my sme vykročili za svojim cieľom. Bola ním Vartovka v Krupine. Je to strážna veža štvorcového pôdorysu, postavená z kameňa okolo roku 1564 a jej hlavnou úlohou bolo informovať o blížiacom sa nebezpečenstve, akým boli v minulosti hlavne Turci. Dnes Vartovka slúži ako rozhľadňa a ponúka krásne výhľady na široké okolie Štiavnických vrchov a Krupinskej planiny. Dostať sa k nej je pomerne ľahké, z centra mesta po modrej značke. Vartovka nás milo prijala a pod ochranou 13 metrovej veže sme sa občerstvili, pofotili a po modrej značke kráčali ďalej Krupinskou planinou. Modrá značka smerovala do obce Dolný Badín. Túra nemala byť náročná, preto sme sa tešili na prechádzku krásnou, jesennou prírodou. Modrá značka sa však strácala, vynárala, kľukatila sa cez okolité dedinky, lazy, išli sme hore, dole vŕškami, lesom náučným chodníkom a sem tam nás nasmerovala cez zorané polia. Preskakovali sme potôčiky, išli asfaltkou a neustále strácali a hľadali modrú značku. Nakoniec sme sa predsa len cez lúky a pasienky dostali k obci Horný Badín, kde pre nás prišiel autobus, do ktorého sme s úľavou posadali, pretože sme mali v nohách skoro päťhodinovú pešiu túru po záhadnej modrej značke. Krupinská planina je sopečného pôvodu. Leží v teplej klimatickej oblasti a to sú vhodné podmienky aj na pestovanie viniča. A na túto prednosť tejto planiny sme sa tešili ďalšou cestou v autobuse. Cez obec Sebechleby sme sa dostali do lokality Stará hora, ktorú tvorí množstvo vinohradov s roztrúsenými vinohradníckymi domčekmi a pivnicami vytesanými ručne do tufového podložia sopečného pôvodu. Tu už na nás čakali domáci vinohradníci, dobrí priatelia nášho kolegu, turistu, ktorý pripravil túto turistickú akciu. Domáci mali pre nás nachystané pohostenie, chlieb, masť, cibuľu, oškvarky, syr a samozrejme víno. Umožnili nám nazrieť do svojich vinohradníckych pivníc, na ktoré sú právom hrdí a dedia sa z generácie na generáciu. Ochutnali sme ich vína, mladé i staré, biele i červené. Pútavo nám rozprávali o svojej práci, o živote v minulosti, o ťažkom živote ich predkov, o ľuďoch, ktorí tu zahynuli v druhej svetovej vojne a o ich živote v dnešnej dobe. Vinohradnícka osada dýcha minulosťou a ľudia, ktorí chránia toto bohatstvo, tieto hodnoty, si zaslúžia náš obdiv, úctu a poďakovanie. S úsmevom na tvári robia túto ťažkú prácu aj dnes, ktorá im prináša radosť, osoh a srdečne pohostia každého, kto s dobrým úmyslom chce nazrieť do ich života. Naša dnešná agroturistika nám priniesla niečo nové, iné. Iné zážitky, iný pohľad na turistiku, iné cesty ako objavovať a spoznávať krásy nášho Slovenska a hodnoty, ktoré nám tu zanechali naši predkovia. Renáta Fábryová. Milí priatelia, členovia nášho klubu sa v mesiaci október zúčastnili viacerých brigád. Boli to brigády na požiadanie obce Oslany, Urbárskeho pozemkového spoločenstva Oslany a plnenia si klubovej povinnosti pri čistení turistických chodníkov.
Opravu mapy Medzihoria na námestí vykonali I. Rosák a J. Hanák. 11. 10. Trojica našich členov – J.Hanák, J.Priekala a F.Košian, za výdatnej technickej pomoci D. Vlčáka, osadili na Lubianke pri „točni“ prístrešok s mapou Hornej Nitry už so zakreslením nového trasovania žltej značky na Žarnov. Na požiadanie UPS Oslany sme sa v 13.10. a 20.10. zúčastnili brigády na čistení a presekávaní lesnej cestičky od kríža na Dieloch popri ovocnom sade až na Lubianku s vyústením pri bývalej škole. 13.10. sa jej zúčastnili J.Hanák, S.Drengubiak, T.Jankula, R.Soblahovský, I.Šándrik, J.Šándrik, R.Šándrik, Ľ.Foltánová, H.Šestáková, V. Kršiak, M.Plachý, I.Mrzula, L.Sliepková, R.Sliepka a 20.10. J.Lacúška, J.Hanák, I.Mrzula, M.Lehotská a Z.Zvoničková. Zároveň s touto brigádou sa 13.10. uskutočnila i brigáda na oprave dvojkríža na Žarnove. Vybrúsili sa poškodené časti dreva a oplechovali sa ramená kríža. Výškovému pracovníkovi Ľ.Machatovi pomáhali P.Homola, E.Homola Dopravu materiálu terénnym autom zabezpečil V.Hrebíček. Posledným brigádnickým dňom bola streda 24.10. Vyčistenie mostného priepustu do Volfov na Lubianke vykonali A.Michalík a S.Kollár. Našu klubovú povinnosť pri čistení turistických chodníkov sme si tento rok splnili vyčistením úseku žlto značeného chodníka zo Zadnej lúky cez Buchlov a Sladnú skalu (Kanie skaly) až na Žarnov. Najmä pri Sladnej skale bol chodník ťažko priechodný v dôsledku zvaleného starého oplotku. Trojica brigádnikov J.Hanák, F.Košian, J.Priekala - sa zaslúžila o jeho spriechodnenie. Všetky brigády organizačne zabezpečoval F.Szalay. Milí Žarnováci, brigádnici, touto cestou tlmočím poďakovanie starostu obce Oslany a predsedníčky UPS Oslany za pomoc pri realizácii ich potrieb. Pripájam i svoje poďakovanie za Vašu vykonanú prácu, za to, že ste neváhali prísť a obetovať svoj voľný čas v prospech dobrého mena nášho klubu. RNDr.Fantišek Szalay, predseda KST Žarnov Oslany V závere leta, ako každý rok, mávame naplánované Vysoké Tatry a s nimi spojenú vysokohorskú turistiku. Tento rok nám počasie neprialo a túru sme museli dvakrát presunúť. A tak absolvujeme návštevu Tatier až teraz, začiatkom októbra. Cieľom bol Kôprovský štít (2363 m n. m.) v NP Vysoké Tatry. V nie plne obsadenom autobuse v skorých ranných hodinách sa vydávame na jesennú prechádzku tatranskou prírodou. Začíname na Štrbskom Plese pár minút po ôsmej hodine. Čaká nás niekoľkohodinová túra. Počasie je ideálne, dnes nádherne vyšlo. Štítov Tatier sa dotýkajú prvé ranné lúče slnka, neklamný dôkaz toho, že budeme mať pekný deň. Z hlavnej cesty odbočujeme doprava do lesa a po značke pokračujeme Mengusovskou dolinou k Popradskému plesu.(1500 m n. m.). Slnečné počasie vylákalo do hôr veľké skupiny turistov. Cesta bola hodne frekventovaná, kvôli spoločnej trase výstupu turistov na Rysy. Horské chodníky so žulovým podkladom sú dobre udržiavané. Bolo sviežo, pofukoval príjemný vetrík, ktorý je príznačný pre horskú oblasť. Je to náročnejšia turistika, ale oplatí sa vystúpiť k cieľu dnešnej našej trasy a zažiť neopakovateľnú atmosféru výhľadov na všetky svetové strany. Dávame pozor na terén pod nohami, kráčame opatrne, miestami lesom, kosodrevinou, všetko obkolesené skalnými útvarmi. Stúpame stále nahor po modrej značke, sledujeme meniacu sa prírodu, pohyb oblakov a okolité štíty sú stále objektom, ktoré zvečňujeme fotoaparátmi. Prichádzame k rázcestiu nad Popradským plesom (1500 m n. m.). Tu sa cesta rozdeľuje. Menšia časť turistov volí nenáročnú turistiku, spojenú s prechádzkou jesennou prírodou v okolí Popradského plesa, symbolickému cintorínu venovanému pamiatke obetiam veľhôr a v závere Štrbského plesa. Ostatná, početnejšia, pokračuje výstupom k Hincovým plesám a odtiaľ na Kôprovský štít. Trasa je náročnejšia svojim sústavným strmým výstupom a tak sa presúvame nahor po menších skupinkách. Občas robíme prestávky, oddychujeme, lebo výškové metre dávajú zabrať. Po vyše troch hodinách konečne prichádzame k Veľkému Hincovmu plesu (1946 m. n. m.). Pohľad naň pripomína more s modrou hladinou a Mengusovské steny nad ním ako nádherná kulisa. Toto pleso je najväčšie a najvyššie položené s rozlohou 20,08 ha vodnej plochy a hĺbkou 53,7 m. Väčšie je len Morské oko, ktoré sme navštívili minulý rok v najsevernejšom cípe na východe Slovenska. Obdivujeme okolitú prírodu, majestátne, hrdo týčiace sa skalné steny, jasne viditeľné Vyšné Kôprovské sedlo (2137 m n. m.) a je nám jasné, že na toto všetko treba čas. A tak skladáme batohy, zvečňujeme fotoaparátmi každý kúsok výhľadu, čo zachytia naše oči. Je to odmena za namáhavý, ale pekný výstup sem hore. Z každej strany je úchvatný pohľad na panorámu vrcholov. Všade prítomné skalné hrebene odrážajúce sa na vodnej hladine vytvárajú neopakovateľnú atmosféru tohto miesta. Niekoľko jednotlivcov sa vydáva strmo nahor serpentínami do sedla pod Kôprovským štítom. Terén je miestami pokrytý snehom. Je to veľmi namáhavý strmý výstup. Zo sedla je to ešte niekoľko minút, treba sa ponáhľať. Nakoniec sa výstup podarí. Na samotnom vrchole Kôprovského štítu (2363 m n. m.) fučal veľmi silný nárazový vietor, ale tie výhľady stáli za to. I keď tento štít nepatrí k velikánom Tatier, napriek tomu sme tu zažili nádherné kruhové výhľady na okolité štíty v srdci Tatier. Pekná viditeľnosť ukázala Rysy, Vysokú, Končistú i poľské Tatry. Kvôli vetru sa tu dlho nezdržíme, pofotíme všetko okolo nás. Bolo tu dosť turistov a malý priestor na oddych, lebo samotný vrchol je len strmá kopa skalnej steny. Pomaly sa musíme zberať nazad dolu, čaká nás rýchly zostup a tak pokračujeme rovnakou trasou ako sme sem vystúpili, až do Štrbského Plesa. Klesaním nadol sa zastavíme pri Popradskom plese. Okolie plesa a vodná hladina je úchvatná a samotný pohľad na vodnú plochu a v nej odraz vrcholov štítov má tiež svoje čaro. Pokračujeme lesným chodníkom nadol, ešte pár záberov a okamihy, ktoré si chceme navždy uchovať v pamäti, to sú posledné pohľady na štíty za nami. Cesta nadol ubieha rýchlejšie, ale opatrnosť má i tu svoje miesto. Na parkovisku v Štrbskom Plese čaká pristavený autobus. Máme dobrý čas, a tak sa ešte prejdeme, nakúpime spomienkové darčeky, či posedíme na terase pri kávičke a dobrom pivku. Po 17.hodine nastupujeme do autobusu a príjemne unavení, plní dojmov opúšťame Tatry. Cestou sme natrafili dvakrát na dlhú kolónu áut a tak prichádzame domov s hodinovým oneskorením.
Stretnutie oslianskych turistov v našich veľhorách má svoju tradíciu a neoceniteľný význam pre utužovanie priateľstva, či spoznávanie krás a turistických zaujímavostí krajiny spod Tatier. Bola to pekná jesenná prechádzka a prežili sme príjemný deň na horách. Ľudmila Foltánová V dňoch 29.8. – 1.9.2018 sme sa vybrali do susedných severných Čiech navštíviť Český raj a České Švajčiarsko. Čakal nás bohatý program, zaujímavé miesta a dlhá cesta autobusom.
Našim prvým cieľom sú Třebechovice – múzeum betlehemov, kde máme možnosť vidieť aj jeden z najväčších mechanických betlehemov v Európe – PROBOŠTOV BETLEHEM spolu s výkladom. Pokračujeme v návšteve múzea, tentokrát je to Nová Paka, kde sa nachádza múzeum drahých kameňov. V prízemí obdivujeme ukážky skamenených kmeňov prvohorných stromov (araukálie). Na poschodí potom bohatú zbierku drahých kameňov, s prevahou achátov, ametystov a jaspisov, pochádzajúcich z Novopacka. Potom sa presúvame do chatového tábora v Jinoliciach pri Jičíne, kde spíme prvú noc. Po celom dni nám dobre padne teplá večera a odpočinok. Ráno, po raňajkách odchádzame do Českého raja navštíviť pieskovcové skalné mesto - PRACHOVSKÉ SKÁLY s množstvom nádherných vyhliadok na okolie. Počasie nám praje, a tak každý obdivoval a fotil, čo príroda dokázala vytvoriť. Na poludnie sa presúvame na prehliadku hradu KOST a neskôr na zámok HUMPRECHT. Ubytovanie máme zabezpečené v Srbskej Kamenici v chatovom tábore U Ferdinanda. Ráno o 8.00 hodine sadáme do autobusu a tešíme sa na České Švajčiarsko a na jeho najväčšiu atrakciu PRAVČICKÚ BRÁNU. Je to ozaj pastva pre oči i fotoaparáty. Neskôr sa plavíme loďkami dvakrát po rieke Kamenici v roklinách: Divokou a Edmundovou soutezkou. Cestou späť k Ferdinandovi viacerí z nás vystupujú v Kamenickom Šenove na mohutnú stenu šesťbokých čadičových stĺpov, ktoré pripomínajú varhany. Plní zážitkov sa vraciame do tábora, kde nás čaká večera s posedením. Ráno opúšťame tábor a smerujeme domov. Vonku sa rozpršalo, no teraz nám to neprekáža. Poobede sa zastavujeme v historickom mestečku TELČ, kde máme dosť času na prehliadku starobylého námestia i na občerstvenie. Domov prichádzame večer, plní dojmov, zážitkov, dobrého pocitu, čo sme za 4 dni dokázali prejsť a vidieť. Presviedčame sa stále o tom, že naše turistické akcie majú veľký význam a všetkým, čo nám ich pripravujú patrí veľké ĎAKUJEME! Terézia Tomová Ľubochnianska dolina patrí svojou dĺžkou medzi najdlhšie na Slovensku. Veľa peších turistov tu nebýva a keď aj, tak k nim patrili niektorí z nášho klubu, ktorí si vytvorili svoj program a prešli peknou trasou. Avšak pre bicykel je dolina ako stvorená. Každoročne zaraďujeme do turistického kalendára cyklotúry. Je to fajn akcia a takto vidíme našu prírodu inými očami. A tak sa dnes vydávame turisti-cyklisti prebicyklovať dolinu z Ľubochne až na Močidlo. Navštívime NP Veľká Fatra na bicykloch. Do Ľubochne prichádzame pred pol deviatou a autobus nechávame zaparkovaný pri kúpeľnom parku. Ľubochňa je kúpeľným mestom a sídli tu Národný endokrinologický a diabetologický ústav. Sme v nadmorskej výške asi 455 metrov. Vykladáme bicykle, nasadzujeme prilby, nahadzujeme na chrbát batohy so všetkou potrebnou výbavou pre bicykel, jedlo a pitie, posledná kontrola a ide sa. Sadáme na bicykle plní očakávaní, čo nám dolina ukáže a čo nám prinesú najbližšie hodiny. Nikam sa neponáhľame, chceme si cyklistiku vychutnať. Ako postupne zisťujeme, usadlostí je v doline pomerne veľa, a tak tu určite nebudeme mať pocit osamelosti. Míňame drevený kríž, na ktorom sú na pamiatku vyryté mená ľudí, ktorí zahynuli pri ťažbe dreva v okolitých lesoch. Pokračujeme Ľubochnianskou dolinou a tešíme sa, že má asfaltový povrch. Autá tu nie sú žiadne a prevýšenie nie je vôbec náročné, ani si to neuvedomujeme. Cesta je dosť široká, bicyklujeme vedľa seba a rozprávame sa. Prichádzame do časti Raková a všímame si budovu liečebno-výchovného sanatória. Vpravo zelená turistická značka oznamuje trasu vedúcu na Kľak. Dolinou tečie potok Ľubochnianka. Vidíme ho po trase, chvíľami je tesne pri ceste, chvíľami sa vzďaľuje. Dostávame sa k ďalšej horárni - Blatná v nadmorskej výške 660 metrov. Smerovník nám prezrádza, že Močidlo je odtiaľto vzdialené 2 hodiny pešej chôdze a je vo výške 861 metrov. Uvidíme, za aký čas to prebicyklujeme my. Trasa je pohodová, oddychujeme ako nám je nutné a ani sa nenazdáme a zrazu sa celkom nečakane naľavo nad cestou objavuje Vyšný tajch. Dosiahli sme ho z centra Ľubochne za necelé dve hodiny. Tajch má nádhernú zeleno-modrú farbu, slniečko svieti, na oblohe je iba zopár mráčikov, úplne ideálne počasie na bicyklovanie. Tajch slúžil ako protipožiarna vodná nádrž. Je tu tiež prístrešok na oddych. Krátke zastavenie pre niektorých, ktorí pokračujú ďalej od tajchu vyššie, aby videli na jeho vyšný okraj. Trasou prichádzajú na Močidlo – náš konečný cieľ. My ostatní, početnejšia skupina ostávame pri vodnej nádrži, prehliadame pekné okolie s vodnou hladinou, usadíme sa na brehu, oddychujeme. Odtiaľto vedie žltá značka na Chatu pod Borišovom a po červenej značke sa dá dostať do sedla pod Čiernym kameňom. Od Chaty pod Borišovom turistická značka vedie k známej Ploskej. Všetko sú to malebné miesta, ktoré sa sme len nedávno spolu ako klub navštívili. Ocitli sme sa v peknej prírode, prichádzajú ostatní cyklisti a niet pochýb o tom, že sme šťastní a všetci tu. Vyzúvame tenisky, doprajeme nohám trochu pohody ako aj nám samotným. Odvážlivci si osviežujú nohy vo vode. Obdivujeme krásu naokolo, prostredie kam sme prišli, je stále slnečno a veľmi horúco. Vieme, že na spiatočnej ceste sa budeme iba viezť, a tak sa nikam neponáhľame. Počkáme na ostatných, ktorí išli až hore na Močidlá, spoločne sa odfotíme s vlajkou a po skupinkách odchádzame. Bicyklistov pri tajchu nebolo veľa, občas sme nejakých stretli na spiatočnej ceste. Vychutnávame si zjazd, je celkom rýchly, miestami taký akurát a stíhame bez problémov sledovať krásu naokolo. Kolesá našich bicyklov sa točili tak rýchlo, že sme prekvapení ako rýchlo sme sa vrátili. Po príchode do Ľubochne po skupinkách, ako ináč, nakladáme bicykle do prívesu, prezliekame spotené tričká, dožičíme telu oddych na občerstvenie v blízkej reštaurácii. V tejto lokalite, neďaleko za parkom, navštívime zachovalú malú vodnú elektráreň, ktorá síce patrí súkromným osobám, ale podarilo sa nám získať vstup do jej areálu. Výkladom sme sa dozvedeli niečo o jej histórii a o tom, ako v minulosti fungovala. O tretej hodine odchádzame domov.
Ľubochnianskou dolinou sme boli milo prekvapení. Tajch bol na cyklotrase veľmi príjemnou zastávkou, bicyklovanie nebolo náročné, počasie sme mali nachystané ako z románu. Sme radi, že táto dolina bola vybratá, lebo ponúkla všetko pekné, čo tento kraj bez pochyby má. Ľudmila Foltánová Dnes sa vydávame do TANAP-u Západné Tatry a prejdeme sa Juráňovou dolinou. Táto oblasť patrí pod Správu chránenej krajinnej oblasti Horná Orava. V plne obsadenom autobuse odchádzame z Oslian v skorých ranných hodinách, aby sme stihli okrem malej nenáročnej túry pobudnúť v Podbieli a plťami plávať po rieke Orave. Prvá zastávka dnešného putovania začína v Oraviciach prechodom cez Juráňovú tiesňavu. Oravice sa nachádzajú v podtatranskej oblasti, ktorá je vyhľadávaným turistickým centrom a významnou vstupnou bránou do Západných Tatier zo severnej strany. Územie zaberá južnú časť Oravskej Magury, Tvrdošínsku Maguru a Tichú dolinu. Zároveň sa nachádza na hranici s Poľskom a je vyhľadávaným strediskom zahraničných, najmä poľských turistov. Tento náučný chodník bol vybudovaný v rokoch 2010 až 2013 z podnetu Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky, Správy Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava. Parkujeme v Oraviciach. Balíme všetky potrebnosti, vrátane pršiplášťov, lebo počasie vyzerá všelijako. Prichádzame k informačným tabuliam o náučnom chodníku Antona Kocyana. Dozvedáme sa veci, o ktorých sme nevedeli. Na fotkách si všimneme chodník z dosiek, no preštudovať všetky tabule nemáme šancu. A tak si ich budeme postupne prezerať po trase náučného chodníka. Túru začíname opačným smerom, než stojí vstupná brána do Tatranského národného parku - Oravice. Zoznamujem sa s prvými metrami okruhu. Tabuľka oznamuje, že vstupujeme do Tichej doliny. Začína asfaltkou. Ešte sa ani nerozbehneme a natrafíme na prvý altánok a po chvíli aj malú rozhľadňu. To by bolo, keby sme to bez povšimnutia obišli. Po nočnom daždi sú vrcholky okolitých kopcov zahalené do oparu, no na krásnych lúkach je čo obdivovať. Keď sa dosýta napozeráme po okolí, postupujeme ďalej. Prichádzame k ďalšiemu altánku. Ako pri každom z nich, aj tu sa nachádza informačná tabuľa. Po necelých desiatich minútach prichádzame k Ústiu Juráňovej doliny a náučným chodníkom vchádzame do tiesňavy Juráňovej doliny. Dolina sa zužuje. Popri potôčiku prichádzame k prvým mostíkom a pohodlným rebríkom. Trošku sa šmýkajú. Chodníček je miestami úzky. Okolo skál postupujeme opatrne, pri rebríkoch a reťaziach dávame pozor. Všímame si okolitú prírodu, skalné útvary, pod nami lesný potok a všetka tá zelená nádhera lahodí očiam. Takto si môžeme krásnu tiesňavu vychutnávať každý po svojom a po skupinkách sa presúvame miestami lesom, miestami úzkymi cestičkami v skalách. Vodopády a vodopádiky nás sprevádzajú celou dolinou. Prechádzame nad nimi môstikmi, až kým sa chodník neodkloní od potoka. Začíname stúpať a serpentínami v lese pokračujeme pomaly nahor do lesa. Chodník je pekný, nie je rozmočený, sme vo sviežom lese. Výstup netrvá dlho. Na jeho vrchole sa dostávame do Sedla Umrlá. Tu si oddýchneme, zajeme si, počkáme sa všetci, aby sme mohli urobiť prvú spoločnú fotku s klubovou vlajkou. Individuálne sa potom presúvame lesom až prichádzame na Rázcestie pod Umrlou. V lese bolo príjemne, dobre sa dýchalo a tak sme sa veľmi neunavili. Trasa bola pohodová. Slnko zahnalo mraky, obloha sa čistí, je krásny slnečný deň. Les končí, prichádzame na lúku s horárňou Bobrovec. Príroda nádherne vonia. Bobroveckú dolinu sme prešli po asfaltovej ceste až do Oravíc za 40 minút a je niečo po pol dvanástej, čas máme dobrý, tak sa zastavujeme v stánkoch s občerstvením. Ochutnáme medovinu, niektorí stihnú rýchly obed a pokračujeme na parkovisko, kde máme pristavený autobus a ten nás odváža do rázovitej oravskej dedinky Podbiel. Tam máme dohodnuté stretnutie v prostredí bývalej cirkevnej školy. Hneď v úvode sme milo prekvapení kultúrnym programom, ktoré pripravili dve malé dievčatá. Ich spev a hru na husličkách sme odmenili potleskom. Potom prichádza pán, ktorý je veľkým nadšencom podbielskej kultúry a v súčasnosti sa venuje zachovávaniu tradícii tohto regiónu. Porozprával nám o všetkom, ako sa v tomto regióne v minulosti žilo, ako sa zachovávajú tradície až po dnešok. Malým prípitkom, z jeho vlastnoručne zhotovenou pálenkou z čučoriedok, sme ukončili návštevu tohto zaujímavého miesta Hornej Oravy. Nasadáme do autobusu a čaká nás posledná zastávka v dnešnom našom putovaní. Presúvame sa do Hornej Lehoty a ideme na plavbu plťami po rieke Orave. Nastupujeme na plte, ktoré kormidlujú mladí pltníci. Oboznamujú nás s históriou pltníctva na Slovensku, ako a na čo ľudia v minulosti plte využívali. Nechýbali hádanky a veselé príhody spojené s pltníctvom. Plavba po rieke bola celkom pohodová až na dážď, ktorý nás chvíľami potrápil. Brehy rieky boli obrastené hustým trávnatým porastom, na hladine sa čľapotali kačky a nad hlavami preletovali myšiaky hôrne a bociany. Po necelej ¾ hodine prejdeme plťou popod posledný most a v diaľke vidíme známu siluetu Oravského hradu, hrdo týčiacu sa na vysokom strmom brale. A to sme už na konci trasy v Oravskom Podzámku, plte prisúvame a vystupujeme na breh. Poďakujeme sa pltníkom za príjemnú plavbu i za to, že nás bezpečne dopravili celým úsekom rieky. Na brehu, pri drevenej soche oravského vodníka, si spolu s nimi urobíme spoločnú fotografiu s klubovou vlajkou. Nastupujeme do autobusu, prejdeme malebnými uličkami starobylého Oravského Podzámku a pokračujeme domov. Cestou sa zastavíme na malé občerstvenie neďaleko Šútova.
Dnešná sobotná túra nebola náročná, ale plne splnila všetky naše očakávania. Spoznali sme rozmanitý kraj Hornej Oravy. Od zelene tiesňavy a zurčiace potôčiky, až po plavbu plťami po rieke a pritom sme nezabudli, že v každom kúte nášho prekrásneho Slovenska, vždy možno nájsť ľudí, ktorí majú otvorené srdce a záleží im na zachovávaní nášho kultúrneho dedičstva. Ľudmila Foltánová |
Autori článkov
Ľudmila Foltánová Archív (filter článkov podľa uverejnenia)
March 2024
|