Po piatich rokoch sa s našim turistickým klubom opäť vo februári vraciame na dominantný vrchol Malej Fatry a jednu z dominánt našho regiónu – Kľak. Z pôvodne dvoch navrhnutých trás musíme tú z Vrícka zrušiť kvôli množstvu napadnutého snehu. Ako sa neskôr ukázalo, rozhodli sme sa správne. A tak spoločne vystupujeme na parkovisko vo Fačkovskom sedle, naťahujeme návleky a začíname stúpať lúkou nad parkoviskom. Mohutný „nos“ Kľaku nevidieť, je zahalený v nízkej oblačnosti a neobjaví sa ani neskôr, keď sme už vystúpili do väčšej výšky. Chodník je ako – tak prešľapaný, takže napredujeme bez väčších problémov. Cestou lesom si pripadáme ako v zimnej rozprávke. Stromy su obalené snehovou perinou, obťažené konáre sa pod ťarchou snehu skláňajú k zemi.Každú chvíľu sa zastavíme, aby sme sa kochali čistou bielou nádherou. Škoda, že aspoň na chvíľu nevykuklo slnko, ktoré by umocnilo túto bielu atmosféru. Na nálade nám to však neuberie a ani nevieme ako a stojíme pri hríbiku v Reváňskom sedle. Tu absolvujeme prestávku na občerstvenie, aby sme nabrali síl na ďalšiu časť výstupu. Ako sa o chvíľu ukázalo – oveľa náročnejšiu. Paradoxne aj napriek menšiemu stúpaniu, avšak najmä kvôli množstvu snehu, ktorý bolo treba prešľapať. Chlapi, ktorí boli na začiatku sa síce striedajú, ale aj tak ich to stojí nemálo energie. Nie je núdza ani o zábavné situácie, keď poniektorí zrazu zapadnú až po pazuchy. Ozývajú sa hlasy o diskrimináci našich ťažšich váh, pretože viac ako 100 kiloví sa prepadávajú oveľa častejšie Ani sa nenazdáme a stojíme pri vrcholovom kríži, nádherne obalenom námrazou. Pofukuje svieži vetrík a tak desiatu zapíjame teplým čajom. Neodmysliteľné spoločné vrcholové foto a pomaly zostupujeme. Cestou stretávame mnoho turistov, viacerí oceňujú prešľapaný chodník. Cestou naspäť sa strhne i pravá guľovačka. V dobrej nálade prichdzame do sedla, kde nás už zdiaľky víta hlasná hudba z lyžiarského strediska.
Ján Repa
2013-02_klak.pdf |