Je veľa krásnych, magických priam rozprávkových miest na našej obrovskej planéte. Obdivuhodné stavby, technické zázraky doby, staré i novodobé divy sveta. Ale moje najkrajšie miesta sa silno spájajú so spomienkami a emóciami, ktoré prežívam a pociťujem v prírode, vďaka ktorým som šťastný a vyrovnaný. Príroda je mojim najkrajším miestom na Zemi.
Príroda je všade okolo nás a je veľmi smutné, že na to veľakrát zabúdame. Zabúdame na miesto, ktoré je k nám bližšie než hocijaké iné. Zabúdame na miesto, kde môžeme cítiť mier a pokoj. Zabúdame na miesto, ktoré je najlepší liek pre tých, ktorí sa boja. Zabúdame na miesto, kde osamelí alebo nešťastní môžu byť v tichu. Zabúdame na miesto, kde môžeme byť sami s nebom, s kvetmi, ktoré veselo tancujúc vyšli z dažďom umytej zeme a z bohatého čierneho blata, so žblnkotom horského potoka,so stromami, ktoré prinášajú naozajstný pokoj našim dušiam. Zabúdame na majestátne vrchy a končiare, ktoré nás učia pokore. Zabúdame na miesto, kde človek má pocit, že všetko je tak, ako má byť.
Pre mňa je príroda upokojujúca ako detské rozprávky, ktoré mi mamina čítala každý večer pred spaním. V skutočnosti ma príroda učí, ako žiť svoj život. Keď sa zahĺbim do sveta prírody a jej krás, pri dôkladnom pozorovaní, všetko, čo existuje v prírode, je také úžasné. Čo môže byť krajšie, ako vychutnať si šálku horúceho čaju v ranných slnečných lúčoch s chladným vánkom, či otužovanie sa na rannom slnku v zimnom dni. Prechádzať sa naboso v zelenej tráve, užívať si večerný západ slnka, prechádzať sa nikam nevedúcimi cestami. To všetko je také relaxačné. Najradšej mám prírodu v jeseni. Učí ma, aké krásne je niektoré veci, ktoré nás trápia, nechať ísť, nechať ich stratiť sa a odosobniť sa od nich. Túto krásu a spojitosť vidím v opadávaní listov a v kráčaní cez toto opadané suché lístie, ktoré mi šuští a praská pod nohami. Cítim silné spojenie s prírodou. Lesy, hory, listy, vtáky, kvety, všetko mi dáva silu, keď sa niečo pokazí.
Fúkajúce vetry, ranné slnečné lúče, kvapky rosy a všetko, čo príroda vytvorila, ma inšpiruje. Každý deň trávim nejaký čas v prírode. Myslím si, že všetci by sme sa s prírodou mali spájať, ako najviac dokážeme. Taktiež, by niektorí mali stratiť svoju ignoráciu, otvoriť oči a uvedomiť si aká krása sa nachádza okolo nich.
Roman Páleš, člen KST Žarnov Oslany
sexta, študent gymnázia VBN Prievidza
Buchlov (1040m n.m.) – je to atraktívny vrchol, málo známy, málo opozeraný, pretože nie je ho vidieť z dolín podhoria , ani zo žiadnej obce, ani zo žiadnej cestnej komunikácie.
Tvoria ho mohutné andezitové bralá, ktoré sú dominantou bočného hrebeňa pohoria Vtáčnik, ktorý sa tiahne z Rúbaného vrchu západným smerom až na Žarnov. Je vysoký 1040m, je súčasťou CHKO Ponitrie a spolu so Žarnovom a Sladnou skalou tvoria prírodnú rezerváciu, ktorá nesie jeho meno. Samotný vrchol je tvorený oblou skalou, z ktorého je krásny kruhový výhľad. Vidieť hlavný hrebeň Vtáčnika, Kľak, Tríbeč, Strážovské vrchy a za priaznivých poveternostných podmienok aj Martinské hole a Krivánsku Malú Fatru.
Andezitové bralá Buchlova sú v katastrálnom území obce Oslany a sú prístupné po žlto značenej turistickej ceste z Oslian cez Žarnov a Sladnú skalu alebo z Ostrého Grúňa cez Rúbaný vrch a Zadnú Lúku. A tiež z Kamenca pod Vtáčnikom modrou značkou Bystričianskou dolinou a ďalej zelenou značkou na Zadnú Lúku a žltou na vrchol. Choďte a spoznajte. Neoľutujete.
Spracoval RNDr. František Szalay
Je neskoré leto, dni sa krátia, slnko nastupuje na svoju rannú púť oveľa neskôr, ako tomu bývalo počas leta. Jeseň patrí k tým najkrajším obdobím roka, kedy lesy, hory a lúky ukazujú nádhernú paletu farieb. V túto sobotu naše kroky smerujú do Národného parku Veľká Fatra. Navštevujeme podhorskú osadu Vlkolínec a cez Malinô Brdo a Čutkovskú dolinu prejdeme do Ružobmerka. Nie je to typická horská turistika, jedná sa o mierne náročnú, pohodovú s prežitím pekného slnečného dňa na horách.
O pol šiestej ráno odchádza 40 turistov navštíviť Veľkú Fatru v jej menej navštevovaných lokalitách, ale o to zaujímavejších, bohatých na históriu. Začíname v tom najcennejšom, čo k Ružomberku patrí, a to je osada Vlkolínec (720 m.n.m.). Predstavuje typ dedinského stredovekého sídla s pôvodnou drevenou architektúrou, kde žili pastieri, drevorubači a želiari. Zrubové domčeky sú postavené klasickým liptovským štýlom a unikátom je to, že tieto drevenice sú ošetrené farebným vápenným náterom. Unikát je jedinečný nielen na Slovensku ale i vo svete, a preto bol Vlkolínec zapísaný v roku 1993 do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. V súčasnej dobe tu žije 20 stálych obyvateľov. Históriu, priebeh života a práce obyvateľov tohto unikátu nám priblížil pán Dvorský. Výklad bol pôsobivý a nazreli sme aspoň takto do histórie tohto zaujímavého miesta. V rýchlosti prejdeme dom roľníckej rodiny, Dom UNESCO s dielami maliarov, fotografov a ľudových umelcov. Nazeráme do interiéru Kostola Panny Márie, navštívime školu, kde je umiestnená galéria všetkého, čo predstavovalo dávny život a prácu obce. Obdivujeme drevené okienka farebných domčekov, v ktorých sú umiestnené malé umelecké diela. Je veľa toho, čo by sme obdivovali i dlhšie, ale my musíme pokračovať ďalej. Poďakujeme za návštevu a po žltej značke odchádzame z Vlkolínca. Na svahu za dedinou sa ešte obzeráme späť a obdivujeme okolité hory a výhľady na ne. Pokračujeme krátkym stúpaním do Sedla pod Sidorovom (860 m.n.m.) a pred nami sa rozprestierajú v objatí kopcov zelené Vlkolínske lúky. Kde-tu v tráve dvíhajú k nebu svoje hlávky fialové kvietky jesienok, drobné zvončeky a blyskáče. Cesta vedie kúsok nahor až prichádzame k lyžiarskemu stredisku Malinô Brdo. Povedľa hotela Malina (920 m.n.m.) sa zastavujeme a dožičíme si krátku prestávku na občerstvenie. Potom sa vydávame do Sedla pod Vtáčnikom (1120 m.n.m.). Trasa má prevýšenie zhruba 200 m, a je to strmé tiahle stúpanie až na vrchol, kde v sedle končí lanová dráha. Pomalými krokmi stúpame hore, robíme časté krátke zastavenia, otáčame sa a obdivujeme krásnu prírodnú scenériu, ktorá sa rozprestiera pod nami. Oči sa nevedia nabažiť toľkej nádhery, kopce v diaľke s vrcholmi Tlstej, Veľkého a malého Choču, Krakovej hole, v horách učupený Liptovský hrad, skalné hrebene Šípskej Fatry, v opare hmly končiare Tatier, modré nebo a slnkom prežiarené lesy a lúky pod nami. Prichádzame do sedla, zhadzujeme batohy, prezliekame mokré tričká, sadáme na lavičky a oddychujeme. Zajedáme obed v prírode, pripijeme horám zdar na vrchole Malinô Brdo (1209 m.n.m.). Po prestávke sa poberáme ďalej a v našej trase pokračujeme klesaním cez zmiešané lesy kľukatými chodníčkami s mierne skalnatým a miestami mokrým terénom. Míňame Chatu pod Kozím (695 m.n.m.) a vchádzame do Čutkovskej doliny (530 m.n.m.). Je pomenovaná podľa Čutkovského potoka, ktorý preteká celým jej územím. Táto dolina patrí medzi obľúbené výletné lokality, skvelé miesto na oddych a relax v prírode. Dolinou tiež vedie novovybudovaný Náučný chodník Známa – Neznáma Čutkovská dolina v dĺžke 6,1 km s 10.tabuľami, 6.mostíkmi a 3.lavičkami na sedenie. Najvyšším bodom chodníka je 64 metrov dlhá tiesňava v nadmorskej výške (850 m.n.m.) s 24 metrovým Jelením vodopádom, 12,1 metrovým Nižným a 5,5 metrovým Vyšným Jamišným vodopádom. Prichádzame do stredu rušnej doliny, kde sa pohybuje množstvo ľudí, rodiny s deťmi, turisti, cesty lemujú autá, dôkaz toho, že v dnešný deň tu boli hudobné slávnosti. U Dobrého pastiera v drevenej kolibe si dáme neskorý obed, po polhodinovej prestávke opúšťame Čutkovskú dolinu a po asfaltovej ceste smerujeme do Černovej, miestnej časti Ružomberka. Tu sa nachádza rodný dom kňaza a politika Andreja Hlinku, ktorý sa zaslúžil autonómiu a o vybudovanie Kostola Panny Márie Ružencovej. Pietne miesto tejto osobnosti našich dejín sa nachádza priamo v Ružomberku pod kostolom sv. Ondreja. Prejdeme územím obce a na konci dediny, neďaleko kultúrneho domu nastupujeme do pristaveného autobusu. V Ružomberku ešte nastupuje menšia časť turistov, ktorý s nami prešli túru iba po Malinô Brdo a pokračovali do mesta. Mali tu svoj program a navštívili pamätihodnosti mesta. Krátko po 17.hodine opúšťame Ružomberok a odchádzame domov.
Opäť sme sa presvedčili, že netreba chodiť nikam za hranice, všetko krásne máme doma. A dnešný pobyt v Národnom parku Veľká Fatra je toho dôkazom.
Horám zdar !
Ľudmila Foltánová
Je skoro koniec augusta, slnečné dni sa striedajú s občasnými daždivými a tak sme nevynechali v tomto ročnom období návštevu Tatier. Tentoraz sme sa rozhodli zdolať strechu Západných Tatier s najvyšším vrchom Bystrá. Nachádza sa na južnej strane hlavného hrebeňa pohoria. Vypína sa nad troma dolinami – Račkova, ktorá vedie na juhozápad, Bystrá dolina, vedúca od vrcholu na juh a Kamenistá dolina smerujúca na juhovýchod. Z Oslian odchádzame v skorých ranných hodinách, presne o piatej, v plne obsadenom autobuse. Vydávame sa do našich veľhôr, aby sme zdolali ďalší z vrcholov Západných Tatier. Táto túra patrí k náročnej vysokohorskej a tak každý, podľa fyzickej zdatnosti, zvažuje možnosť trasy. Naplánované sú dve, prvá je obtiažna z Hrdova k najvyššiemu bodu Bystrá (2248 m.n.m.) a Pyšné sedlo (1784 m.n.m.) záverom v Podbanskom (935 m.n.m.). Druhá, je menej náročná, pohodová z Pribyliny cez Ústie Račkovej doliny do Podbanského, kde sa všetci stretneme. Máme pred sebou krásny slnečný deň, dôvod na radosť prežiť neopakovateľné chvíle strávené na horách. Autobus pristavuje neďaleko skanzenu v Pribyline (780 m.n.m.), kde vystupuje polovica osadenstva. Po dohode s pracovníkmi skanzenu máme umožnenú skoršiu prehliadku. Nachádza sa tu Múzeum liptovskej dediny a Považskej lesnej železnice. Prehliadku máme individuálnu, prezreli sme si dreveničky, kaštieľ, kostol zo zaplavenej Liptovskej Mary, spoznali, ako sa v dávnych časoch žilo, ako ľudia hospodárili. Exponáty skanzenu pochádzajú z dedín zaplavenej Liptovskou Marou. Krátke zastavenie zaujímavého miesta.
Potom spoločne nasadneme na vláčik, prevezieme sa malým lesíkom k depu. Najväčšou atrakciou bola expozícia Považskej lesnej železnice. Bola druhou najdlhšou železnicou na Slovensku, využívala sa najmä na prepravu dreva a ako prvá lesná železnica mala povolenú aj prepravu osôb. Po prehliadke sa vydávame nazad pešo do skanzenu a pokračujeme v túre. Prejdeme popri hlavnej ceste a odbočujeme naľavo za mostom do Ústia Račkovej doliny. Väčšinu trasy ideme po asfaltovej ceste. Nebadane stúpame a užívame si prvé výhľady. Cesta je z jednej aj druhej strany lemovaná stromami, občas lúkami, slnko hreje a tak hľadáme tiene stromov, aby sme sa ukryli pred jeho lúčmi. Po dosiahnutí kempu Račková dolina, po krátkom oddychu, pokračujeme pohodovou lesnou cestou hore Úzkou dolinou. Trasa je striedaná miestami ihličnatým tienistým lesom, miestami vychádzame na slnečné lúky s nádherným kruhovým výhľadom na všetky strany. Poletujú motýle, vzduch je čistý, modrá obloha je miestami pokrytá snehovými oblakmi. Prichádzame k Rázcestiu pod Bystrou (978 m.n.m.) a zhruba za jednu hodinu by sme mali prísť do Podbanského. Spoločnosť nám robí po celej trase nádherný pohľad na majestátny Kriváň. Prejdeme lesom, začíname pomaly klesať do nižších polôh. Žiadne strminy na zostup, čo sme ocenili po horúcom pobytu na slnku. Počuť ruch, známy dôkaz toho, že sa blížime do Podbanského. V závere trasy stretávame našu druhú skupinu, ktorá sa vracala z vrcholu Bystrá. Táto skupina mala začiatok trasy v Hrdove, odkiaľ po značenom turistickom chodníku smerovala na Bystrú. Trasa bola náročnejšia, ale za to pôsobivá. Trávnaté svahy Západných Tatier ponúkli veľa možností na nádherné výhľady počas celej túry. Po trase boli horské prístrešky, potoky, plesá. Najskôr sa mierne a zdĺhavo stúpalo, potom sa sklon svahu pritvrdí. Nastáva stúpanie po skalnom teréne. Náročná cesta na vrchol Bystrej stála za to. Tam sa už vychutnávali dary najvyššieho kopca Západných Tatier. Výhľady na Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Červené vrchy, Kasprov vrch, Svincu a vidno i najvýchodnejšie tatranské končiare. Na západe masív Baranca, v diaľke Roháče a dolu pod nami sú Bystré plesá. Neodmysliteľný výhľad bol i na Kriváň. Pofotíme túto nádheru, pobudneme na vrchole, hemží sa tu celkom dosť turistov, ktorých tiež vylákalo toto nádherné sobotné počasie na turistiku. Pokračujeme potom do Bystrého sedla (1946 m.n.m.) strmejšie a rýchlosť pochodu sa mierne spomalí, opatrnosť je nutná. Sedlo tiež ponúklo výhľady. Trasou pokračujeme cez Blyšť do Pyšného sedla (1792 m n. m.). Vidno výhľad na poľské vrcholy. V týchto miestach tvorí hlavný hrebeň hranicu s Poľskom, čoho dôkazom sú hraničné kamene. Zo sedla klesáme opatrným rýchlym tempom dolu až k Odbočke do Kamenistej doliny (945 m.n.m.) a lesom s miernym klesaním do Podbanského(935 m.n.m.). Stretávame tu i menšiu skupinku našich turistov, ktorí sa rozhodli ísť na Kmeťov vodopád, ktorý je svojou 80 metrovou výškou najvyšším na Slovensku, peknou turistikou z Podbanského. Všetci sa postupne schádzame a smerujeme na parkovisko, kde máme pristavený autobus. Čas na prezlečenie, oddych a občerstvenie máme dobrý a tak si pri jedle a občerstvení vymieňame dojmy zo všetkých prechodených trás. O 18-tej hodine opúšťame naše krásne Tatry a vydávame sa na cestu domov.
Dnešná sobotná návšteva Západných Tatier mala opäť svoje neopakovateľné čaro. Videli sme nádhernú prírodu Tatranského národného parku - horské lúky pokryté kvetmi nádherných farieb, videli zurčiace potôčiky, vychutnali vôňu lesa, pozorovali z výšky tichú hladinu horských plies, poletovanie motýľov, spev vtákov, nádhernú modrú oblohu a v neposlednom rade tie úžasné výhľady a vysoké končiare. Toto je naše krásne Slovensko, chráňme si prírodu, je to najvzácnejší dar a buďme vďační za každý prežitý deň.
Horám zdar !
Ľudmila Foltánová
V dňoch 1. až 8. augusta sme sa dvanásti turisti z nášho klubu Žarnov Oslany zúčastnili zájazdu do Korutánskych Álp s cestovnou kanceláriou Mirotravel. Spolu s nami boli v Rakúsku turisti z Vráblov, Banskej Štiavnice, Žiliny, Nitry, Želiezoviec, Levíc, Bratislavy a iných miest, s ktorými sme sa skamarátili.
Majiteľom CK je pán Ing. Miroslav Lacko, turista, horolezec, lyžiar a vynikajúci organizátor. Mal dôkladne premyslenú každú akciu, vždy pripravené viaceré trasy, stále sledoval poveternostné podmienky a predpoveď počasia a prispôsoboval tomu program, aby sme z pobytu v horách vyťažili čo najviac.
Polpenziu sme mali v reštaurácii formou bufetových stolov: výborné jedlo, opulentné boli hlavne večere (polievka, mäso pečené, varené, dusené, Wiener Schnitzel, všemožné prílohy, zelenina surová, dusená, grilovaná, plus dezert), ústretový personál (najmä Frau Erika ) s rúškami na tvárach.
Ubytovaní sme boli v apartmánoch pre 4 – 8 osôb s kúpeľňou, WC, TV a vybavenou kuchyňou.
Každý návštevník Rakúska dostáva na dni svojho pobytu v danej oblasti (Tirolsko, Štajersko, Korutánsko) kartu, ktorá platí na lanovky, platené vysokohorské cesty, múzeá, výletné plavby,... naše korutánske karty nám ušetrili veľa peňazí, pretože sme nimi „platili” každý deň.
Cestovali sme autobusom s výborným vodičom, ktorý zvládol všetky nástrahy strmých horských ciest a nespočetných tunelov, niektorých uzučkých so zákrutami.
Program
Prvý deň sme sa vyviezli 2 lanovkami z dedinky Hailigenblut na vrch Schareck (2 606 m) a prešli sme údolie Hochtoru, asi 5 hodín po hrebeni, po skalách. Mali sme síce krásne výhľady na krajinu, ale dominanta – najvyšší vrch Rakúska Grossglockner ostal zahalený mrakmi.
Ďalší deň po rannom daždi sme prešli roklinu Groppensteinschlucht, úchvatný prírodný skvost plný vodopádov. Vyšli sme popri nich po mnohých schodíkoch a mostíkoch. Stúpali sme ponad hučiacu vodu v tieni skál a stromov.
Poobede o 13,30 hod. sme ešte stihli rafting na blízkej divokej rieke Möll , ktorého sa zúčastnilo 22 odvážlivcov. Mali sme vesty, neoprény, dostali sme rýchlokurz pádlovania na suchu a vyrazili na rieku s perejami a riadnymi vlnami. Splav bol fantastický. Zlatým klincom boli zoskoky z trojmetrového mosta. Skočili aj takí, čo by sa na to sami nikdy neodvážili. Rafting mladí účastníci zájazdu označili za najsuper zážitok.
Tretí deň bolo zamračené a keď sme sa vyviezli zo Spittalu lanovkou do lyžiarskeho centra k chate Goldeck Seehütte, aby sme vystúpili na vrch Goldeck (2142 m), museli sme vytiahnuť dáždniky alebo pršiplášte. Po hodine sme ich zbalili, svietilo slnko, bolo nádherne a užili sme si prechádzku hrebeňom po panoramatickej ceste, odkiaľ sú výhľady až do Slovinska. Po túre sme sa autobusom previezli k jazeru Millstätter See v meste Spittal, ktoré sme videli aj zhora. Jazero má dĺžku 12 km, plochu 13,3 km², dĺžku pobrežia 25,5 km, šírku 1,8 km a hĺbku 140 m.
Cestou do prístavu sme mrkli na vystavené historické autá. Absolvovali sme poldruhahodinovú plavbu loďou, sledujúc okolité končiare, apartmány pre hostí na brehoch jazera, neskutočnú kvetinovú výzdobu všade, aj pri tej najmenšej chatke, a kurz detí na kajakoch či paddleboarding.
Po večeri sme mali veselú bus-párty = časť ľudí sedela v otvorenom batožinovom priestore autobusu, ostatní na stoličkách, na lavičke alebo na zemi s pohárikom v ruke, ktorý plnil vínom šéf akcie pán Lacko. Popri debate sme pozerali atraktívne videá z Ománu a Islandu.
Štvrtý deň sme cestovali krkolomnou serpentínovou cestou plnou tunelov k priehrade v pohorí Hohe Tauern. Od hotela Malta sme sa prešli dolinou Maltatal po brehu vodnej nádrže Kölnbrein v národnom parku Hohe Tauern, nadchýnali sme sa nádhernou vysokohorskou scenériou so štítmi a ľadovcami. Oddýchli sme si na chate, odkiaľ sme pozorovali svište. Naspäť sme šli tou istou cestou. Iná skupina makačov stúpala mokraďami a strmými skalami v úžasných údoliach k chate Kattowitzer, ale sťažovali sa na veľmi nepríjemný a ťažký zostup, keď prišli na parkovisko pri chate Gmunder, kde sme ich čakali.
/Klenbová priehrada Kölnbrein bola dokončená v roku 1978. Pri plnom stave je hladina vo výške 1902 m n. m. Výška priehradného múru je rovných 200 metrov a to ho robí najvyšším priehradným múrom v Rakúsku. Kapacita nádrže je 2 milióny m3 vody. Klenbová priehrada sa buduje tam, kde je veľmi pevná skala a jej základná myšlienka spočíva v odvedení síl od hydrostatického tlaku hlavne smerom do strán. Tomu je prispôsobený tvar priehrady, najlepšie je úzke údolie s veľmi strmými skalnými stenami.
Priehrada je spriahnutá s elektrárňou Galgenbichl, vyrovnávacou nádržou Galgenbichl, ktoré sa nachádzajú pod ňou a s elektrárenským dielom Rottau na rieke Möll o 1100 výškových metrov nižšie. Rottau pracuje ako prečerpávacia stanica schopná tlačiť vodu z Möllu do nádrží hore rovnako ako premeniť energiu prúdiacej vody na elektrickú energiu. Rottau s Galgenbichlom sú schopné pri plnom výkone dodať do rakúskej siete 1297 MW energie. Takýto výkon je však sústava schopná dodať iba tri-štyrikrát do roka pri plnej nádrži (čo býva v neskorej jeseni a v zime)./
Piaty deň: z neďalekej dedinky Kolbnitz sme vláčikom vystúpali do výšky 1 200 m n. m., potom sme šli v tieni lesa, vo vyšších polohách cez lúky so stádami kráv, cez sedliacke usadlosti, čučoriedkovými svahmi kľukatým chodníkom nahor na Kleiner Salzkofel (2 222 m) alebo okružnou cestou cez viaceré horské chaty späť na lanovku. Je to jedna z najkrajších oblastí horskej turistiky v Alpách. Náročný výstup si niektorí sťažili tým, že zle na značke odbočili (v Rakúsku sú všetky turistické trasy značené len červenou farbou, preto musí človek stále sledovať, kde je). Stihli však poslednú jazdu lanovkou dolu.
Čerešničkou na torte bol posledný deň, kedy sme sa všetci vyviezli supermodernou najdlhšou podpovrchovou lanovou dráhou na svete Gletscher Expres za 8 minút 1000 výškových metrov k reštaurácii Panorama, odkiaľ sme mohli v diaľke pozorovať lyžiarov na Molltalerskom ľadovci. Časť našich turistov sa vyviezla lanovkou ešte vyššie, na miesto večného snehu a ľadu, aby vyšli na Malý a Veľký Schareck.
Asi tretina turistov sa rozhodla robiť vrchol Altecku (2 942 m). Výstup aj zostup bol krásny, náročný a ako povedal pán Lacko: ,,...to bol výkon jak hovado!” Alteck pripomína ikonický štít Matterhorn a na mape sa trasa výstupu javila len ako krátka odbočka na ceste k chate Rojacher.
Keď sme sa vracali autobusom naspäť, ešte vyše 30 ľudí prejavilo záujem prejsť roklinou Raggaschlucht na riečke Ragga. Táto roklina, trúfame si povedať, je krajšia a divokejšia ako Medvedia, len je menej známa. Pri spiatočnej ceste pešo bolo vidieť celý Flattach, kde sme bývali.
Bol to skvelý zájazd, s novými zážitkami, priateľstvami a skúsenosťami.
Adriana Maňková
Nízke Tatry-Siná
Z Oslian odchádzame päť minút po pol šiestej. Počasie by malo vydržať a občasný dážď je hlásený v neskorých popoludňajších hodinách. Okolité pohoria sú v rannom opare, bez hlmy, pod mrakom, na pocit príjemné letné počasie. Osadenstvo autobusu v počte 41 turistov sa rozdelilo na skupiny. Väčšia časť ide lanovkou na Chopok (2024 m.n.m.) a odtiaľ hrebeňom cez Dereše (2004 m.n.m.) zostupom do Sedla Siná a po žltej značke do Demänovskej doliny. Druhá časť turistov, tí, ktorí majú prejsť hlavnú trasu dnešnej túry z Bielej púte na Poľanu záverom na vrchol Sinej dolu k ústiu Jaskyne Slobody, sa vydávajú opačným smerom po žltej značke. Zvyšní, v malom počte, chcú ísť vlastnou trasou od Jaskyne Slobody na vrchol Sinej. Z parkoviska Chopok - Biela púť (1120 m.n.m.) idú turisti hlavnej trasy po žltej značke miernym krátkym stúpaním k Vrbickému plesu a odbočkou k Mikúlášskej chate (1140 m.n.m.). Odtiaľ už začína tiahle strmé stúpanie kamenným chodníkom krajom lesa. Spoločnosť nám robí zurčiaci potok Zadná voda po ľavej strane. Postupne utícha ruch z doliny. Chodník nahor je pokrytý veľkými skalami, ktorými občas pretekajú tenké prúdy vody, padajúce nadol do horskej riavy. Z lesa sa otvárajú výhľady na zelené svahy posiate skalnými výbežkami a kosodrevinou. Stúpame stále vyššie a nohy už dostávajú riadne zabrať. Chodník sa pomaly stáča okolo zastávky Tri vody (1375 m.n.m.) a pokračuje strmšie opäť nahor. Vchádzame do otvoreného terénu pásma kosodreviny, terén je suchší. Podchvíľou sa zastavujeme, otáčame a pozeráme do doliny odkiaľ sme prišli. Je stále pod mrakom, príjemne a tak sa ide dobre. Ani sa nenazdáme a sme v Sedle Poľany s výhľadom na celú kotlinu. Otvára sa panoramatický pohľad, pofukuje mierny chladnejší vetrík, znak toho, že sme vo výške 1837 m.n.m. Prehadzujeme výhybku opäť na žltú značku a tiahlym stúpaním po hrebeni vchádzame na hornatý otvorený terén vrcholu Poľany (1890 m.n.m.). Odtiaľ pekným skalným terénom na Bôr (1888 m.n.m.). Tu robíme trochu dlhšiu prestávku. Spoločnosť nám robili kamzíky. Najprv nesmelo jeden po druhom vykukovali spoza skál, potom sa v hojnom počte objavili celkom tak blízko, že ich bolo možné fotiť. Pokračujeme nadol a po pár metroch prechádzame povedľa smrekovej hory k rázcestiu v Sedle Siná (1300 m.n.m.). Vidno tu množstvo zničených, pováľaných stromov. Príroda - mocná pani, urobila svoje. Stromy napadnuté lykožrútom nemo pokrývali rozsiahlu časť lesa a víchrica dotvorila ostatné. Holé stráne a vody miestami vyschnutého potoka boli husto pokryté nánosmi dreva, či popadaných zvyškov stromov. Dôvod zastaviť sa, zamyslieť... Čaká nás posledný úsek - vrchol Sinej (1560 m.n.m.). Zdolať strmý skalný vrchol, pokrytý zeleňou a kosodrevinou určite stál za to. Potvrdili to nádherné výhľady, pre ktoré sa oplatil tento záverečný výstup. Pohľad dolu do doliny, či ďaleký výhľad na Choč, Liptovskú Maru, štíty Vysokých Tatier, Chopok, Ďumbier, dokáže potešiť dušu každého turistu. Už nás čaká cesta nadol. Značenie okolo lesného polomu zlyhalo, a tak nám neostáva nič iné, ako strmým terénom potoka zostúpiť dolu. Trasa bola namáhavá na nohy, kamene zradné a tak dávame oveľa väčší pozor, ako pri výstupe nahor. Hodina zostupu stála týmto neznačeným terénom zato. Posledné úseky trasy, míňame Repiská a vchádzme k ráscestiu Demänovskej jaskyne Slobody, kde máme pristavený autobus. Motá sa tu pomerne dosť ľudí, niektorí čakajú na posledný vstup do jaskyne, ostatní oddychujú po namáhavej túre. Zhadzujeme z chrbtov vaky, prezliekame sa do suchého oblečenia a dožičíme si oddych, kým sa nestretneme všetci turisti. Je na to dosť času a tak pri občerstvení na terase reštaurácie preberáme dojmy z túry. Dobiehajú ostatní turisti, ktorí mali prehliadku jaskyne, či pešiu prechádzku po Demänovskej doline.
A aký by to bol záver dňa, keby nás počasie neodmenilo? Ale dôvod hnevať sa nebol na mieste. Veď počas túry sme si užili príjemné letné počasie a tento dážď v podobe krátkej prehánky, bol bodkou za pekne prežitým pobytom na horách. Nastupujeme do autobusu a o 17,45 hod. odchádzame domov. Unavení, ale šťastní, že sa nám podarilo zdolať Poľanu a vidieť kus nádhernej prírody s nespočetnými výhľadmi.
Ľudmila Foltánová
Cyklotrasa Čierny Balog
Hneď na začiatku dediny začíname klesať a takto pokračujeme skoro po celej trase až do záveru. Terén je suchý, pokrytý asfaltom, miestami sa cesta krúti, mierne nakláňa a tak brzdy plnia svoju neodmysliteľnú funkciu. Všade dookola bol ihličnatý les, príjemný horský vzduch, po oboch stranách cesty tiekol Kamenistý potok. Tečie 25 km dlhou Kamenistou dolinou cez tajch Hrončok a vlieva sa do Čierneho Hrona. Od Hrončoka pokračujeme ďalej 12 kilometrovým úsekom cesty stále klesaním do Svätého Jána. Odtiaľ nám smerovník cyklotrasy ukazuje posledných 11 kilometrov trasy a vchádzame na hlavnú cestu, ktorá nás privedie do centra obce Čierny Balog. Tu sa nachádza stanica Čiernohronskej železnice. Vláčikom sa dá dopraviť na začiatok Vydrovskej doliny, kde sa nachádza Lesnícky skanzen. Niektorí túto trasu robíme vláčikom, niektorí v plnom nasadení pokračujú na bicykloch ku Kolibe, ktorá sa nachádza na parkovisku, kde máme pristavený autobus. Cesta vláčikom v dĺžke osem km bola príjemná, oddychová, lemovaná lesom. Mala tri zastávky a na spiatočnej ceste vystupujeme, krátko prejdeme areálom skanzenu až na parkovisko. Odkladáme bicykle a ideme do Lesníckeho skanzenu. Tento zaujímavý vyše 3 km úsek reprezentuje lesníctvo celého Slovenska, nielen regiónu Čierneho Balogu. Nachádza sa v srdci Slovenska, vo Veporských vrchoch Sloveského Rudohoria. Jeho výmera je 140 hektárov, z toho 116 hektárov tvorí les. Terén skanzenu je v nadmorskej výške od 525 do 850 m n.m. Areál je súčasťou okolitých lesov, v ktorých prebieha bežná, praktická lesnícka práca a kde žije prirodzeným spôsobom lesná zver a vtáctvo. Vznikol z iniciatívy, prostriedkov a práce štátneho podniku Lesy SR dňa 21. 6. 2002. V súčasnej dobe sa tu nachádza 84 zastavení. Budovanie nie je ukončené, stále niečo nové pridúda, či je to nový strom, alebo zaujímavý exponát – prírodné dielo medzinárodnej skupiny umelcov Ekoartu. Kráčali sme po „Chodníku lesného času“ a obdivovali skanzen. V múzeu Horárne sa nachádzala izba horára z polovice 20. Storočia. Starý dobový drevený nábytok, pracovné pomôcky, osobné veci horára, to všetko tvorilo atmosféru živého prostredia s originálnymi zbierkovými predmetmi. Expozícia Les v zrkadle vedy poukazuje na význam lesa pre človeka v minulosti i v súčasnosti. Expozícia Strom je modlitba k nebesiam... V Lesnej kaplnke sú umiestnené drevené sochy zo súkromných zbierok umelcov i z Lesníckeho a drevárskeho múzea. Cintorín tvorí štýlová drevená zvonička, bralo s vodopádom, pamätné tabuľky a unikátny kovový kríž, prevezený zo starého Liptovského cintorína na Čiernom Váhu. Pútavá je tiež imitácia medvedieho brloha s neškodnými drevenými obyvateľmi. Na záverečnom úseku chodníka zaujme „živá lesná mapa Slovenska“, ktorá vysadenými stromčekmi predstavuje druhovú skladbu našich lesov. Celým areálom vedie Čiernohronská lesná železnička, ktorá v dobových vagónoch malého vláčika priváža a odváža turistov z Hronca alebo Čierneho Balogu do skanzenu Vydrovo. Bolo tu miesto i pre deti. Drevené preliezky, mostíky, hádanky v podobe drevených tabuliek... Je toho veľa, všetko pochodiť znamená byť tam celý deň. My sme aspoň na pár hodín spoznali a videli krásu lesa trochu inak.
Opúšťame Vydrovskú dolinu pár minút po pol štvrtej a vydávame sa na spiatočnú cestu. Na námestí v Oslanoch, vykladáme bicykle z cyklovozíka, lúčime sa a odchádzame domov.. Unavení z bicyklovania a chodenia po skanzene onedlho dožičíme telu relax. Zatvárame oči a driememe. Veď po dnešnom dni si ten oddych právom zaslúžime. Bola to vydarená akcia, obohatená o množstvo zaujímavostí. Pevne veríme, že v budúcností bude podobných bude viac.
Ľudmila Foltánová
Žarnov - Buchlov- Rúbaný vrch- chata Lomy 06.06.2020
Konečne sa spamätávame zo situácie spôsobenej pandémiou korona vírusu, ktorá ochromila nielen ekonomiku, ale i naše životy. Pobyt vonku bol obmedzený, do prírody sme veľmi nechodili a spoločné stretnutia s turistickým klubom sme dočasne pozastavili. Dnes začíname, pomaly a s rešpektom, reštart turistickej sezóny po zhruba troch mesiacoch.
Opatrenia sa uvoľňujú a tak sme zvolili lokálny výstup na náš Žarnov (840 m n. m.). Doprava je zatiaľ individuálna a výstup po malých skupinkách tiež. Z Oslian odchádzame pred siedmou hodinou a od točne v Bridových štáloch pokračujeme v túre podľa usmernenia predsedu klubu. Ráno nás obloha trochu prekvapila hmlou, ale tá vždy sľubuje slnečné počasie. A tak po dvoch dňoch slabého ochladenia s dažďom sa už neobávame zlého a veríme, že prežijeme teplý slnečný deň. Cesta lesom po žltej značke bola pohodová, všade prítomné ticho bolo občas prerušované hlasným štebotom vtákov, ktorých zrejme vyrušil náš príchod. Terén po dažďoch bol mokrý, na skalách pod nohami sa miestami šmýkalo. Po vyše hodiny cesty prichádzame na lesnú cestu, z ktorej medzi zeleňou stromov presvitajú skaly Žarnova. Z cesty odbočujeme vľavo a lesným porastom prichádzame do Sedla pod Žarnovom, odkiaľ je len niekoľko minút k samotnému vrcholu. Pomaly sa schádzame všetky roztrúsené skupinky turistov. Odfotíme sa s klubovou vlajkou, pobudneme na vrchole, urobíme si prestávku na oddych a občerstvenie. Zápis do knihy návštev dnes nesmie chýbať.
Malá časť turistov odchádza na dlhšiu trasu s prevýšením 1070 m. po červenej značke na Rúbaný vrch a Tatričky k Suchej hore zostupom do Lomskej doliny. Ostatní sa v malých skupinkách presúvame cez Sladnú skalu na Buchlov a zo Zadnej lúky k mládežníckemu táboru v Lomskej doline s prevýšením 750 m. Buchlov je 1041 m vysoký kopec v pohorí Vtáčnik. Je tvorený výraznými skalami, z ktorých bývajú pekné výhľady. Cesta k samotným skalám viedla cez listnatý les za občasného strmého stúpania k vrcholovým skalám. Od smerovníka je to iba pár metrov na skalu, na ktorej je osadený železný kríž. Samotný vrchol je tvorený oblou skalou a výstup na ňu berieme s rešpektom. Na vrchole sa nám potvrdilo, že Buchlov, i keď je menej známy, právom patrí medzi najkrajšie vyhliadkové vrcholy Slovenska. Komínom, ktorý pretína skaly, sme sa pomaly spúšťali dolu. Terén bol zabezpečený tromi malými rebríkmi, ktoré uľahčili zostup po skalách. Malá skupinka vrchol obišla, ale i tak mali pekný pohľad z lesa na týčiace sa skalné bralá. Ostatní sa lesom presúvame dolu a prichádzame k Zadnej lúke. Po trase sme stretali turistov z juhu Slovenska, ktorých zaujala príroda a skaly Buchlova natoľko, že neváhali prejsť takú diaľku, aby tú krásu videli na vlastné oči. Zo Zadnej lúky pokračujeme v trase nadol, prejdeme strmým skalným zrázom a opäť po lesných cestičkách, ktoré nás privedú k chatovej oblasti v závere Lomskej doliny, kde končí dnešná naša túra.
Sú ľudia, ktorí milujú potulky prírodou kvôli pozitívnej energii, ktorú v nej načerpajú. My patríme medzi nich. Dnes nebola núdza o skvelé zážitky, dobrú náladu a slastný pocit z práve prežitého. S klubom sme prešli viaceré lokality, prechodili veľa kilometrov po horských chodníkoch, ale nikdy sme nemali taký skvelý pocit z výletu ako práve dnes – po dlhej odmlke kvôli pandémii. Preto dnešná túra mala svoju silu a neopakovateľné čaro. Myslím, že súhlasíte so mnou všetci.
Horám zdar ! Ľudmila Foltánová
Malá Fatra Boboty 15.02.2020
Oslany opúšťame presne o šiestej hodine ráno dobre naladení a pripravení prežiť sobotu prechádzkou v jednej z najkrajších prírodných lokalít na Slovensku. Predpoveď počasia je sľubná, obloha bez zrážok, slnečno, no skrátka čas taký, aký ho potrebujeme. Turistické trasy v Malej Fatre zvábia každého, pretože toto miesto je vyhľadávané a turistiku možno robiť v každom ročnom období.
Malá Fatra je pohorie na severe Slovenska, národný park je ozajstný turistický raj, ktorý očarí nielen v letnom období, ale i v zime. Užili sme si kopce, horské svahy, rokliny, tiesňavy a prešli sa po náučnom chodníku Jánošíkovho chotára. Prvá skupina začína v Tiesňavách (600 m.n.m.) s výstupom na Boboty (1085 m.n.m.), kde vystupuje tretina turistov, ostatní pokračujeme do Vrátnej časť Nová dolina náučným chodníkom, traja svojou trasou do Štefanovej okruhom cez Diery do Bieleho potoka a zvyšok ostáva v Terchovej a volí si svoj vlastný program. Hlavná trasa ide z Tiesňav. Masív Boboty je situovaný v Krivánskej Malej Fatre medzi Tieňavami a Jánošíkovými dierami a tvorí zhruba 2,5 km dlhý bralnatý hrebeň. Samotný vrchol je pokrytý bukovo - jedľovým lesom. Väčšia časť masívu je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Tiesňavy. Severné a južné svahy tvoria strmé dolomitové útvary. Výstup sa začína hneď skraja hlavnej cesty strmo lesom nahor. Terén bol miestami blatistý, miestami pokrytý malou vrstvou snehu, istený pomocnými reťazami, ktorými sa preklenuli strmšie miesta. So stúpajúcou výškou sa postupne ukazuje hrebeň Kraviarskeho a Veľký Kriváň. Výstup nahor nepoľavuje v strmosti, preto ideme pomalšie a trpezlivo, dávame pozor na zľadovatený terén pod nohami. Chodník pokračuje potom pozvoľna, naberá vodorovnejší smer. Ukazujú sa skalné veže, cez konáre stromov sa otvárajú zaujímavé výhľady – Poludňový Grúň, Stoh a nakoniec Veľký Rozsutec. Zakrátko prejdeme vrcholom a chodník pozvoľna klesá. To sme už v lese a začína zostup – minimálne taký strmý ako bol výstup. Ideme opatrne, šmýka sa a tak dávame pozor. Les končí a prichádzame na lúku pokrytú snehom v Sedle Vrchpodžiar. Odtiaľ trasa pokračovala do Podžiaru a Dolnými dierami do Bieleho Potoka, kde smerovali i ostatní turisti. Druhá časť turistov, ktorí volili náučný chodník, vystupuje v Novej doline. Prechádzame mostíkom cez potok a vchádzame do lesa. Popadané stromy nás na chvíľu zneistili, lebo náučný chodník sme nevideli označený. Nad hotelom Boboty, povedľa diviačej obory vchádzame opäť do lesa a značenie náučného chodníka sa objavuje zhruba po každých sto metroch. Trasa ide krajom lesa a tu sa odkrývajú výhľady na nádherný masív Malej Fatry s Veľkým Rozsutcom. Terén je občas blatistý a miestami pokrytý mokrým snehom. Vrcholy Rozsutca sú chvíľu v oblakoch, ale ako postupne naberáme na výške, obloha sa mení, oblaky ustupujú a pohľad na celý vrchol sa odkrýva - je úchvatný. Po necelej hodine sa ocitáme pri smerovníku v Sedle Vrchpodžiar v nadmorskej výške 745 m.n.m.. Krátky oddych, fotozáber s klubovou vlajkou a po modrej značke zostupujeme do Podžiaru. Obloha sa mení, mrakov ubúda a prevláda krásna modrá obloha, ktorá v kontraste s bielym snehom a kulisou Poludňových skál, vytvára spolu so slnkom nádherný obraz. Pri Kolibe Podžiar si urobíme prestávku, času máme dosť a tak si zvečňujeme okolitú prírodu. V trase potom pokračujeme Dolnými dierami po upravených, novovybudovaných drevených mostíkoch. Spoločnosť nám robia už len skalné útvary, zamrznuté cencúle na nich a všade prítomná sila vody, ktorá sa valí celou trasou Dier. Cez vodopády a malé kaskády pokračuje popri skalách a v úzkych roklinách vytvára pozoruhodný prírodný úkaz vytvorený z ľadu. Trasa končí pri hotely Diery a odtiaľ šliapeme vedľa hlavnej cesty do Terchovej. Čas máme dobrý a tak chceme navštíviť terchovskú vyhliadku, ktorá je vybudovaná nad dedinou. Vystupujeme hore na vyhliadku a z každého poschodia obdivujeme panoramatické výhľady na pohorie Malej Fatry so zasneženými končiarmi. Po návšteve vyhliadky si dožičíme oddych, zajeme si, posilníme horúcou medovinou, ktorú si spoločne so suvenírmi zakupujeme v malej drevenej kolibe. Nádherný pohľad na okolitú prírodu si zvečníme opäť fotozáberom s klubovou vlajkou. Po prestávke schádzame do Terchovej, máme ešte čas na posedenie a pred pol štvrtou nastupujeme do autobusu a vydávame sa na cestu domov.
Malá Fatra opäť nesklamala. Kamkoľvek človek ide do hôr, nachádza viac ako hľadá. Pobyt v tejto nádhernej lokalite splnil všetky naše očakávania. Zdolali sme strmé úseky, obdivovali skalné útvary masívu Boboty a spoznali prírodu okolo náučného chodníka. Počasie vyšlo na jednotku a túru sme chválili ako dobre zorganizovanú. Ľudmila Foltánová