Dnešné sobotné putovanie sme využili na objavenie pekných a jedinečných miest na juhu Slovenska na Malom Dunaji. V tomto kraji v dávnejších dobách prekvitalo mlynárstvo. Táto časť bola doslova mlynmi posiata. Dnes sa tu nachádzajú iba pozostatky kedysi dávneho remesla. Vodné mlyny v minulosti dotvárali kolorit Žitného ostrova, ktorý patrí k najväčším riečnym ostrovom a zásobárňou pitnej vody v Európe. Na Dunaji a v jeho ramenách to boli spočiatku lodné alebo plávajúce mlyny a postupne sa prebudovali na kolové pobrežné mlyny. Do dnešných dní sa však zachoval len zlomok takýchto mlynov. Pri obci Jelka a Tomášikovo sa nachádzajú zrekonštruované kolové vodné mlyny Nemethov a Maticov. V Dunajskom Klátove stojí vodný mlyn, v ktorom sa mlelo ešte i v roku 1944. Vydávame sa teda po stopách dávnej minulosti. Mierny prúd Malého Dunaja poskytuje dobré podmienky pre splavovanie, tvorí severnú hranicu Žitného ostrova, a tak po stáročia vytvoril pôsobivé meandre. V pomaly tečúcom toku rieky bolo čo obdivovať. Plávajúce listy a žlté kvety leknice žltej, na brehu a v plytčinách porasty trste obyčajnej, pálky, či vysokej ostrice. Neodmysliteľnou súčasťou sú vodné živočíchy, ryby a vodné vtáky. Brehy vodného toku lemovali vysoké topole, jasene, jelše a vŕby. Unikátom tohto regiónu sú vodné kolové mlyny, postavené nad hladinou vody. Ako prvý navštevujeme mlyn v Kolárove, ku ktorému sa dostávame po unikátnom dlhom drevenom moste so šindľovou strechou. Pani, ktorá sa o tento mlyn stará, nám porozprávala o jeho histórii a vzniku. Mlyn stojí na ramene rieky Dunaj nad vodnou hladinou a slúžil svojmu účelu od konca 19. storočia do polovice minulého storočia. Krátke zastavenie a individuálna prehliadka areálu na brehu vo vidieckom štýle a pokračujeme ďalej do Tomášikova. Čaká nás tam splav po ramene Dunaja. Je nás dosť, a tak sa musíme rozdeliť dvoch skupín. Prví absolvujú splav na drevených pltiach a druhí sa presúvajú do Dunajského Klátova na prehliadku ďalšieho mlyna. Plte boli 12-členné s motorovým pohonom. Plavíme sa teda po Náučnom chodníku od mlynu k mlynu. Plavba bola príjemná, pozorovali sme okolitú prírodu so všetkým, čo k vode patrí. Na hladine plávali lekná, čľapkali sa kačky, občas poletovali vzácne chránené volavky popolavé, príjemný vánok, slnko a modré nebo nad hlavami, spev vtákov... a odrazu sa všetko toto v jednej minúte zmenilo. Motor odmietol poslušnosť a plť ostávala stáť. Chvíľu sme plávali v tesnom závese za našou prvou plťou, ale bolo potrebné motor vymeniť, nakoľko ani opakovanými pokusmi sa pltivodovi nepodarilo naštartovať. Odsúvame sa k brehu a pltivod odchádza husto zarasteným lesom pre nový motor na druhú stranu k jazeru. Vystupujeme na breh a čakáme na jeho príchod. Krátke zastavenie padlo vhod, skúmame okolie a ani sa nenazdáme a pltivod nesie nový motor. Naši chlapi mu ochotne pomáhajú a hurá ! všetko sa podarilo a môžeme smelo pokračovať ďalej. Plavba bola rýchlejšia a po chvíli aj zabúdame, čo sa stalo. Stíhame obdivovať prírodu po oboch brehoch vodného toku. Husté porasty stromov lemujú tok rieky, prevísajúce konáre ponad hladinu a pomalý prúd vody v Malom Dunaji pripomínali krajinu tropického pralesa. Po vyše dvoch hodinách plavby vystupujeme z plte na breh, kde nás čakajú ostatní turisti a odchádzame nazad do Tomášikova, aby sa vystriedala na pltiach druhá skupina. My ostatní trávime čas návštevou ďalšieho vodného mlyna, ktorý sa nachádza v Dunajskom Klátove. Je to zachovalý malý kolový vodný mlyn. Zaujímavosťou je, že budova mlynu je murovaná na brehu, ale vodné koleso s prevodmi ostalo v prúde vody na koloch. Prezrieme si interiér, prečítame o histórii tejto pamiatky a presúvame sa do Tomášikova, odkiaľ sme začínali plavbu na pltiach. Aj tu sa nachádza vodný kolový mlyn, ku ktorému sa dostaneme po malom drevenom moste. Výklad a prehliadka nám poskytla pravdivý obraz o tom, ako kedysi mlyn fungoval, čoho dôkazom boli vo vnútorných priestoroch umiestnené exponáty histórie mlynárstva. Po odchode z mlyna sa presúvame k neďalekej reštaurácii, kde máme pripravenú večeru. Po oddychu odchádzame ešte do Jelky, ktorá je dnes poslednou zastávkou. Na brehu ramena toku sa nachádzal pekný zachovalý vodný kolový mlyn. Ochotný pán nám porozprával o jeho histórii, prezreli sme vnútro mlyna so zachovalými mlynárskymi exponátmi a spustil drevené koleso, ktoré kedysi poháňalo stroje na mletie obilia. Čas pokročil a všetko pekné má i svoj koniec. Tak ako aj dnešné zaujímavé cestovanie za vodnými mlynmi na Malom Dunaji. Návšteva vodných mlynov bola zaujímavá. Niektorí z nás, ktorí pochádzajú z Oslian, si pamätajú na mlyny, ktoré boli postavené v našej obci. Boli tu a slúžili na rovnaký účel ako tie, ktoré sme navštívili na Žitnom ostrove. Akurát tieto ktoré sme mali možnosť vidieť na Malom Dunaji, patria k cennejším unikátom, lebo boli postavené nad hladinou vody. Všetky si rovnako zaslúžia našu pozornosť a je dobré, že existujú ľudia, ktorí ochraňujú toto vzácne historické dedičstvo. Ľudmila Foltánová
0 Comments
Na Slovensku je bezpochyby veľa krásnych miest, niektoré človeku prirastú k srdcu viac, niektoré menej a sú také, kam sa radi opäť vraciame. Národný park Veľkú Fatru sme navštívili už dávnejšie výstupom na Ostrú a Tlstú a pár dní dozadu, z inej perspektívy – na bicykloch. Dnes sme sa pustili po vlastných a spoznali sme krásnu krajinu národného parku výstupom na Ploskú a Borišov.
V sobotu odchádzame v skorých ranných hodinách do Vyšnej Revúcej a odkiaľ začíname sobotné putovanie. Cez týždeň občas pršalo a na víkend neboli celkom priaznivé predpovede. Neodradilo to 41 turistov, ktorí sa rozhodli i napriek tomu navštíviť toto miesto. Kedysi táto lokalita nebola až tak navštevovaná turistami, ale dnes ich sem chodí veľa, pretože je to krásny kút Slovenska. Po porade v autobuse sa delíme na skupiny. Jedna – početnejšia – vystupuje v Strednej Revúcej, ostatní vo Vyšnej Revúcej. Menšia časť ide na Chyžky a späť, ostatní pokračujú na Borišov. Početnejšia skupina pokračuje v Strednej Revúcej a okrajom dediny strmo hore vchádza do lesa. Trasa viedla červenou značkou striedavo lúčnym porastom a lesom stále strmo nahor. Kráčali sme každý svojim tempom, roztrúsení po malých skupinkách. Cesta nahor bola obtiažna, dala zabrať, ale krátke rovné úseky cez les to odľahčovali. Bolo čo obdivovať, pekná príroda nútila na krátke zastávky a fotiť nádheru okolo nás, od končiarov hôr v oparoch hmly, či slnkom zaliate nekonečné lúky. Videli sme pozoruhodné skalné útvary. Čierna skala, okolo ktorej vedie turistický chodník, je zaradená do najvyššieho stupňa prírodnej ochrany. Zelenou značkou pokračujeme ďalej až do Sedla Ploskej (1390 m.n.m.), odtiaľ je zhruba pol hodina na Ploskú (1532 m.n.m.). Cesta viedla cez trávnatý porast, občas sme preskakovali malé rozbahnené úseky, či plytký lesný potôčik. Bolo príjemne, vietor takmer nefúkal, slnko nám robilo spoločnosť po celej trase. Z Ploskej sme mali nádherný kruhový výhľad na Nízke Tatry, Veľkú Fatru, Martinské hole, Malú Fatru, Chočské vrchy a v diaľke v opare hmly Roháče. Rozsiahle zelené pláne, rozkvitnuté lúky, vône bylín a pre túto lokalitu neodmysliteľné stáda oviec pasúcich sa na lúkach. To nie je rozprávka, takto vyzerala Veľká Fatra v sobotu. Ostatná trasa bola už pohodovejšia, lebo z chrbta Ploskej sme zostupovali nadol až k Chate pod Borišovom. Od rázcestia bol krátky strmší úsek k chate a potom polhodinový výstup na samotný Borišov (1510 m.n.m.), ktorý zdolali 11 turisti. Dolu pri chate robíme najdlhšiu prestávku, počkáme kým prídu ostatní turisti, i tí ktorí prišli sem z Vyšnej Revúcej. Oddych bol príjemný a chata ponúkla možnosť občerstvenia. Prešli sme náročnú trasu a pobyt na chate bol ako odmena. Je to dobrý pocit, keď zhodíte z chrbta batohy, ľahnete do trávy a pozorujete oblohu nad vami. Dnes bol ideálny čas na pobyt v horách, čoho dôkazom bola plne obsadená chata a hojný počet turistov. Po hodine oddychu sa zberáme nadol, máme pred sebou skoro tri hodiny cesty. Od chaty zostupujeme dolu a na rázcestí vpravo sa napájame na modrú značku. Traverzom kráčame na Chyžky (307 m.n.m.) a odtiaľ po žltej značke do Vyšnej Revúcej (705 m.n.m.) k autobusu. Cesta Zelenou dolinou mala svoje čaro, kráčali sme chvíľu lesom, časť sme prešli skalnatým trávnatým úsekom. Chodníčky v hustej tráve boli lemované farebnými kvetmi, občas sme spomalili a dali prednosť slimákom, ktoré nám križovali chodníky. Pohľady na slnkom zaliate zelené stromy i kvetnaté lúky nemali konca kraja. Do Vyšnej Revúcej prichádzame s časovým predstihom. Do autobusu odložíme batohy a posedíme na terase miestneho pohostinstva, kým prídu ostatní turisti. Čas si vyplníme návštevou pekného miesta na konci dedinky, kde má svoje kráľovstvo známy vtáčkar a ochranca prírody p. Saniga. Zastihli sme ho práci na dome a tak sme si poprezerali dvor plný vtáčích búdok, kŕmidiel a vo vynovenej stodole vystavené ručne zhotovené drevené exponáty. Zápisom do pamätnej knihy sme sa poďakovali za návštevu a odchádzame k autobusu, kde za ten čas stihli prísť i ostatní turisti. Po 16. hodine opúšťame malebnú dedinku a vydávame sa na cestu domov. Túra splnila všetky naše očakávania a hlavnú zásluhu na tom malo vydarené nádherné počasie. Veľká Fatra patrí k tým lokalitám, kde sa môžeme hocikedy vrátiť a zažiť toto všetko zas a znovu. Ľudmila Foltánová Keby sme si na dnes mohli naplánovať počasie, tak by sme zvolili: slnečno, teplota okolo 23°C, slabý vietor. A presne takéto počasie sme mali dnes pri prvej z dvoch tohtoročných cyklotúr – v Gaderskej doline. 39 cykloturistov a 9 peších turistov vyráža do nami asi najviac navštevovanej lokality - Národného parku Veľká Fatra (vyhlásený od 1.4.2002). Ráno nakladáme v Oslanoch na námestí bicykle už s polhodinovým predstihom. Vyrážame krátko po pol siedmej smerom cez Budiš a Diviaky do Blatnice. Po necelej poldruha hodine už vykladáme bicykle na parkovisku pri pamätníku v Blatnici.
Najskôr si nad parkoviskom pri pamätníku SNP spravíme tradičnú skupinovú fotografiu (505 m.n.m.). s našou klubovou vlajkou a potom sa delíme na 2 skupiny. Celú trasu dlhú 16 kilometrov popri Blatnickom potoku ideme na bicykloch po žltej značke. Peší idú po svojom, no a my bicyklisti máme jedinú možnosť cez Konský dol, ústie (515 m.n.m.), hore Gaderskou dolinou (621 m.n.m.), po výbornej asfaltovej ceste. Cestou je čo obdivovať. Nakrátko sa zastavujeme v potoku pri Mlynčekove. Je tu veľa nápaditých rozprávkových vodných mlynčekov, vodník na lavičke, s ktorým je možnosť sa odfotiť (možno dobrá inšpirácia aj pre domácich kutilov). Okolie je fantastické. Predčasne prebudená príroda je krásna. Krátko pred deviatou prichádzame do ústia Dedošovej doliny (625 m.n.m.). Tu sme sa rozhodli, že odbočíme doprava k tesnej skalnej zúženine Čertová brána (655 m.n.m.). Je to necelých päť minút na bicykli a neoplatí sa to obísť. Nakrúcali tam napríklad vojnový film Dolina, rozprávku Plavčík a Vratko i prvý slovenský film Jánošík. Aj tu si krátko oddýchneme, obdivujeme krásy prírody a robíme skupinovú fotografiu. Potom sa vraciame späť do ústia Dedošovej doliny a šliapeme hore po horskej kamenistej ceste popri bývalej horárni Škrap (752 m.n.m.) do rázcestia Drobkov (851 m.n.m.). Cieľom našej túry je Veterné (895 m.n.m.). Po 16-tich kilometroch šliapania do pedálov si tu doprajeme dlhší odpočinok. Pred drevenicou sa opaľujeme na slnku, hodnotíme a zajedáme. Aj napriek tomu, že tu oficiálna cykloturistická značka končí, skalní sa rozhodnú pokračovať ešte asi 1200 metrov popri potoku smerom na Krížnu. Po asi hodine sa vraciame späť. Cesta dole je o niečo nebezpečnejšia ako nahor. Na kamenistom teréne treba dávať pozor. Ale zvládame to. Opäť sa zastavujeme na tých istých miestach, veď stále je čo obdivovať. Peší absolvujú túru na Blatnický hrad a okolie, no ani my cyklisti ho neobídeme. Do obce Blatnica prichádzame asi v hodinovom predstihu a tak ešte ideme do obce. Aj tu je čo vidieť. Niektorým bolo bicyklovania málo a tak si ešte pridali 3,9 kilometra do Blatnickej doliny ústie (655 m.n.m.). Veľká Fatra nás v existencii nášho klubu ešte nikdy nesklamala, asi aj preto, že sme mali vždy krásne počasie. Vždy nám ukázala len to najkrajšie, čo má. Myslím, že každý z nás sa do nej rád vráti. Ladislav Vlčko a Ján Repa Príroda sa prebúdza, najprv spod posledného snehu vykúkajú snežienky a potom sa to všetko zaskvie v plnej kráse. Vybrali sme sa teda za krásami do CHKO Poľana navštíviť tento rozmanitý kraj a zdolať vrchol Poľany (1458 m n. m.). Z Oslian odchádza plne obsadený autobus. Cestou sledujeme prírodu. Zeleň badať nielen na lúkach, ale aj stromy ponúkajú svoju krásu v podobe prvých pukov, či kvietkov na svojich konároch. Prichádzame do Hriňovej časť Bystré - Vrátka. Všetci spoločne pokračujeme po zelenej značke. Jarná krajina, to nie je len v lúkach, cez ktoré sme kráčali, ale aj v poliach a horách. V ovzduší cítiť jar, slnečné lúče sa pomaly prebúdzajú a v povetrí počuť spev vtákov a bzukot hmyzu. Kde tu počuť zurčanie potôčikov, ktoré si razia cestu a spájajú sa do väčších celkov, aby mohli svoju nespútanú silu ukázať vo vodopáde. Stromy nie sú celkom pokryté listami, i tak cez ne vidno v diaľke prvé skaly a počuť hukot vody. Pred nami sa ukáže vodopád Bystré v plnej kráse. Vystupujeme drevenými schodmi až k nemu a obdivujeme silu padajúcej vody. Popri skalách prejdeme železnými schodíkmi a vystúpime nahor, odkiaľ vidno celý vodopád. Musíme tu pobudnúť, lebo toto krásne divadlo si treba vychutnať. Zhadzujeme batohy, občerstvíme sa a po malej prestávke pokračujeme ďalej. Cez lesík prejdeme na lúky pod Poľanou – horné lazy Pivnička a miernym stúpaním sa dostávame k horskému hotelu Poľana. V tráve vidno fialky, záružlie močiarne, podbeľ, chránené kríky ostro voňajúceho lykovca jedovatého, na niektorých miestach šafran. Pri hoteli sa nachádza dôležitá križovatka turistických chodníkov, ktoré sa rozchádzajú na všetky strany. Krátka zastávka, pohľad na informačné tabule a pokračujeme hore. Za 15 min. sme v Sedle Priehybina a odtiaľ za necelú hodinku na Poľane. Chodník vedie popod Prednú Poľanu peknou krajinkou, striedavo lúkami a lesom. Za Sedlom Priehybina sa začína strmšie stúpanie až k samému vrcholu. Zo sedla sa išlo celkom obstojne, i keď sme miestami kráčali mokrým terénom. Prekvapenie nasledovalo po pár metroch ďalej, kde sa objavil súvislý úsek mokrého a veľmi hlbokého snehu. Ponárali sme sa po kolená, brodili sa. Všetko to bolo korunované nádhernou okolitou prírodou – zeleň ihličnanov, modrá obloha s bielymi mrakmi a biely sneh. Na vrchol prichádzame na poludnie. Táto časť horského masívu Poľany je bez výhľadov, iba občasné pohľady na ceste na chvíľu dovoľovali cez les uvidieť zasnežené Nízke Tatry. Preto sa časť turistov rozhodla, že pôjdu na Katrušku, kde by sme mali mať kruhový výhľad na okolité kopce a prírodu. V polovici trasy to vzdávame, lebo hlboký a mokrý sneh, ktorého tam bolo neúrekom sťažoval dostať sa na vyhliadku. Vraciame sa teda nazad. Krása jarnej prírody plnej nekonečného snehu bola neopakovateľná. K horskému hotelu prichádzame so zdržaním až o pol druhej. Krátky oddych, čas pokročil a do Skliarova, kde máme pristavený autobus, je to ešte vyše hodiny. Cesta lesom bola už bez snehu, ale za to na niektorých miestach blatistá. Prechádzame cez Vrch Detvu, popod pekný skalný útvar Melichovej skaly. Krajina sa mení, ubúda ostrých skál a ihličnaté lesy sa menia na zmiešané. Krásna krajina akoby nemala konca-kraja. Vidíme šíre lúky s pasienkami, kraj spestrujú osamelo stojace stromy, v diaľke učupené domčeky, lány obrobených políčok v kopcoch. Občasné prestávky a debaty nás utvrdzujú v tom, že ani architekti by nedokázali vytvoriť takú krásu ako vidíme okolo seba. Do cieľa nášho putovania máme niečo vyše kilometra. Pridáme do kroku a sme v Skliarove, kde sa zvítame s ostatnými turistami. Počkáme sa všetci, lebo sme boli roztrúsení po menších skupinkách. Potom nástup do autobusu a ide sa domov. Cestou debatujeme o všetkom, čo sme zažili. I dnes vydarená túra, spoznali a videli sme krásnu krajinu pod Poľanou. I keď to bol namáhavý výstup sťažený brodením mokrým snehom, bolo čo obdivovať. A čo bolo najdôležitejšie - bol krásny slnečný deň a všetkým nám bolo dobre. Ľudmila Foltánová
Dnešná sobotná túra nás opäť zaviedla na Žarnov, kde sme pred tromi mesiacmi oslavovali 10 rokov založenia nášho turistického oddielu. Táto akcia bola regionálna a tak trochu historická. Otvárala sa nielen jarná turistická sezóna a čo bolo pre nás dôležitejšie – krst novej trasy žltej značky na Žarnov. My, domáci turisti sa presúvame autobusom na Ľubianku – Bridove štále, kde sa má oficiálne začať celá akcia. Pred ôsmou hodinou prichádza autobusom početná skupina turistov z Prievidze na čele s predsedom RR KST Hornej Nitry pánom Lomnickým a značkárom pánom Schillerom. Nastáva symbolický akt krstu značky. Na zelenú pásku natiera ako prvý biely pásik náš predseda, potom pridáva žltý pásik p. Lomnický a nakoniec bielym pásikom dokončuje značku p. Schiller. Nasleduje príhovor všetkých aktérov slávnostného krstu značky. V závere sa prítomným turistom prihovorí p. Šulková a informuje, že dnešným dňom sa oficiálne zahajuje plnenie 100 jarných km a rozdá účastnícky list. Potom sa všetci spoločne po skupinách vydávame na prvé jarné kilometre. Počasie vyšlo, bolo príjemne a slnko nedalo dlho na seba čakať. Zhruba za hodinu prichádzame do Sedla pod Žarnovom, odtiaľ je to päť minút k samotnému vrcholu. Je nás pomerne dosť a na skale pod dvojkrížom sa to hemží turistami všetkých vekových kategórií. Veselá vrava, fotografovanie, stisky rúk nemajú konca kraja. Zhadzujeme batohy, čajík z termosky, či pohárik na zdravie, padne vhod. Chvíľu tu pobudneme, lebo nás čaká ešte túra na Buchlov. Presúvame sa do Sedla pod Žarnovom a volíme si spoločnú trasu na Buchlov hrebeňom do Bystričianskej doliny. Prechádzame popod skaly, lesom a strmo nahor. Zastavujeme sa pri chránenom jaseni a pokračujeme ďalej zmiešaným lesom. Ide sa príjemne, len nohy a chrbát občas dostávajú zabrať. Vychádzme z lesa a pred nami sa otvára výhľad na okolité kopce a impozantné skaly, miestami obrastené machom, dávajú tomuto úseku svoje čaro. Na Buchlov prichádzame na poludnie. Prejdeme kľukatými cestičkami popod skaly a vystupujeme na samotný vrchol, na ktorom sa týči malý, kovový kríž a na skale osadený štátny znak. Výhľady sú nádherné, slnkom zaliate kopce a zelené ihličnany vytvárajú pekný obraz. Dolu pod skalou si urobíme oddych, zajeme si a vychutnávame príjemný oddych. Po necelej hodinke schádzame rebríkmi úzkym priesmykom na Zadnú lúku. Všetci počkáme, aby sme spoločne pokračovali dolu Bystričianskou dolinou do Kamenca pod Vtáčnikom. Dolinou sa šlo pohodovo, sledovali sme prírodu a vysoké skaly, ktoré sa týčili po celom úseku cesty. Lesná cesta bola lemovaná zurčiacim potokom. Kamene a previsnuté korene stromov, ktoré siahali do vody boli obalené zamrznutým ľadom a vytvárali v potoku zaujímavé obrazce. Či to boli čiapky malých rarášikov alebo ľadové kaskády s hučiacou vodou. Bolo čo obdivovať. A ako ináč, cestu sme si spestrili spevom. O štvrť na tri prechádzame dreveným mostíkom ponad potok a čaká nás posledný úsek trasy dolinou po asfaltovej lesnej ceste do ústia Gepňárovej doliny, popri Sekaninách. Na konci čaká autobus a odváža nás domov. Príjemne unavení a bohatší o zaujímavú časť pohoria Vtáčnik, chválime dnešnú deň. Bol vydarený a všetci sme sa zhodli na tom, že za krásami a zaujímavosťami nemusíme chodiť ďaleko. Máme ich na dosah ruky.Ľudmila Foltánová
Pohorie Vtáčnik – CHKO Ponitrie Dnešná túra z nášho Kalendára podujatí bola poslednou zimnou. Nasledujúca, kde bude náš klub prezentovať náš nový preložený turistický chodník na Žarnov, spolu s Regionálnou radou KST Prievidza a Turistickým klubom Horec Partizánske bude prvou jarnou. Myslím, že by stálo zato, aby sme sa zúčastnili v čo najväčšom počte, aby sme svojou účasťou ocenili prácu tých, ktorí sa na tejto dlhej práci podieľali. Na Vtáčnik odchádzame z Oslian v počte 37 turistov autobusom krátko po ôsmej hodine. Výstup začíname presne o pol deviatej zo začiatku Gepňárovej doliny (390 m.n.m.) z parkoviska Píly v Kamenci pod Vtáčnikom po šedej značke náučného chodníka. Prejdeme spolu necelý kilometer a delíme sa na dve skupiny. Prvá 19 členná skupina odbočujeme pod Hrádockými skalami (662 m.n.m.) vpravo popod skaly cez bývalý kameňolom pod 120 metrov vysokú lezeckú skalnú stenu. Skalnou roklinou lezieme striedavo po rebríkoch a reťaziach na vrchol. Niektorí to mali už dávnejšie prelezené a tí, čo nie, neľutovali. Všetci si pochvaľovali či už výhľady alebo zážitok z lezenia. Krátko sa zdržíme, fotíme, občerstvíme sa a pokračujeme ďalej, aby sme sa pri prameni pod Siahami (1050 m.n.m.) stretli s druhou skupinou, ktorá išla šedou značkou po náučnom chodníku. Aj tu si krátko oddýchneme. Niektorých sme stihli, ostatní sú pred nami. Je krátko po pol jedenástej, na vrhol to máme necelé dva najťažšie kilometre a necelé dve hodiny. Snehu s nadmorskou výškou pribúda, takže postupujeme ťažšie. Zvládame to však v časovom termíne. Po vylezení na hrebeň, je už nálada optimistickejšia. Postarala sa o to aj príroda, krásna slnečná obloha, bezvetrie a príjemných -6°C. Ešte necelých desať minút a sme na Vtáčniku. Čaká nás tu niečo nádherné, taký pohľad sa naskytne málokedy, všetko v trblietajúcom sa slnku, snehu podľa hríbika približne 160 centimetrov a väčšinou len naši turisti. Cudzích bolo málo. Vychutnávame si túto idylku, rozprávame sa, fotíme, zajedáme. Aj keď je tu bezoblačno, na okolité pohoria Strážovské vrchy, Malú a Veľkú Fatru, Kremnické vrchy a Štiavnické vrchy nedovidíme. Len hmlisto, sú v oblakoch. Zdržíme sa asi trištvrte hodiny a vyberáme sa na ďalej plánovanú trasu cez Kláštorskú skalu (1250 m.n.m.) na Horný dom (720 m.n.m.). Strmý chodník zo skaly dole však nie je prešliapaný. Vrátime sa preto späť na Vtáčnik a ideme dole po modrej na Siahy, kde sa napojíme na šedú Náučného chodníka. Pôvodnú túru cez Bystričiansku dolinu prešli iba štyria z našej výpravy, patrí im uznanie. 8,4 kilometra s prevýšením 956 metrov a sme zvládli hore za štyri hodiny. To isté dole nám trvá dve a pol. Ženám aj vďaka tomu, že „Mysleli aj na zadné kolieska“. Vytiahli igelitové tašky, vrecia a dole kopcom sa v hlbokom snehu viezli. Na Pílach pokiaľ čakáme na posledných, krátko posedíme na Chate pod Končitou, posilníme sa na záver kapustnicou a hodnotíme dnešné podujatie. Dobrá nálada, vydarené počasie, to všetko malo podiel na tom, že každý hodnotil iba kladne. Ladislav Vlčko
Tak, ako väčšina turistov trávi voľné chvíle na horách, tak aj my sme mali naplánovanú túru na hory, tentoraz do neďalekej lokality pohoria Tribeč na Michalov vrch. Začíname v obci Kolačno. Počasie je celkom obstojné, bez zrážok so zamračenou oblohou. Prejdeme na koniec dediny a vstupujeme do lesa. Príroda okolo nás bola typicky zimná, ale bez snehu. Pod nohami cítime zvyšky primrznutého ľadu a blata. Lesná cestička sa kľukatí, mierne stúpame, ale väčšiu časť cesty prechádzame po rovine. Výhľady zatiaľ nie sú, sme v lese obklopení stromami. Ideme po skupinkách, každý svojim tempom a po necelej hodinke nás značky na stromoch privedú na Michalov vrch (541 m.n.m.), kde leží nepatrná zrúcanina hradu. Tvoria ju už iba roztrúsené skalné útvary, ktoré patrili k hradisku. Pútavé miesto, z ktorého je za pekného počasia dovidieť až na vrcholky Malej Fatry. Kedysi dávno tu stál Michalov hrad, ktorý v tej dobe patril svojou rozlohou medzi najväčšie hrady na Slovensku. Rokmi schátral, postupne zanikol, všetko sa rozpadlo, nezostalo po ňom prakticky nič, len na najvyššom bode v skale vytesaná vnútorná stena a miestami málo zreteľné stopy valu. Príjemné miesto na oddych, občerstvenie a pokračujeme ďalej po tej istej trase dolu s odbočením vľavo na Vrchhoru (491 m.n.m.). Klesáme skalným chodníkom pomedzi stromy a pred nami sa objaví čistinka, na kraji ktorej stojí kaplnka sv. Jána Nepomuckého z roku 1740. Ide o chránený rekonštruovaný objekt, vo vnútri ktorého sa nachádza ľudová plastika Piety. Toto pútnické miesto ponúka aj druhý skvost – sakrálnu stavbu, z ktorej zostali iba ruiny obvodových múrov renesančného kostola zasväteného sv. Michalovi, ktorý bol postavený pravdepodobne v roku 1640. Z Vrchhory pokračujeme po modrej značke lesným chodníkom s miernym klesaním do Klížskeho Hradišťa, čo je za necelú ¾ hodinku cesty. To sme už nad obcou, počuť zvony, je poludnie a pred nami posledný úsek cesty. Míňame peknú besiedku, starostlivo opravené chalupy, nové domy, upravené okolie a prichádzame ku kostolu, kde čaká náš sprievodca p.Maťašeje spolu s predsedom miestneho klubu turistov s p.Saskom. Odtiaľ je len kúsok cesty hore k cintorínu, nad ktorým sa týči pozoruhodná stavba románskeho kostolíka zo začiatku 12.storočia. Vyzerá zaujímavo, neveľkých rozmerov, postavený z opracovaných kameňov. Dominuje mu vysoká okrúhla veža so zvonicou, zakončená strieškou, pokrytou dreveným šindľom a podperami v tvare krížov. Starobylosť kostolíka umocňuje neomietnuté murivo. Do pôvodnej podoby ho zrekonštruovali v roku 1936. Vnútro stavby je skromné, okrem nenápadnej kamennej oltárnej menzy sa tu nenachádza žiadna výzdoba. Presvetlenie zabezpečujú dve malé pôvodné románske okná. Po úzkych točitých kamenných schodoch vo veži sa dá dostať na drevený chór a obhliadnuť kamenný strop lode kostolíka. V minulosti sa tu konávali dvakrát do roka bohoslužby, dnes patrí medzi unikátne pamiatky stredovekého staviteľstva, jedinečný svojho druhu v strednej Európe. Pred kostolíkom sa spoločne odfotíme s našou klubovou vlajkou a vlajkou miestnych turistov. Od kostolíka sa presunieme ku kultúrnemu domu, kde sa obyvatelia pripravujú na fašiangy. Ochutnáme zabíjačkové špeciality, posedíme, občerstvíme sa a počkáme na autobus. Prehliadkou románskeho kostolíka v Klížskom Hradišti ukončujeme dnešné zaujímavé putovanie pohorím Tríbeč, kde sme spoznali zaujímavé lokality nielen prírodného, ale aj historického významu. Slovenská príroda je rozmanitá a každý kút Slovenska ponúka skvosty nesmiernej historickej hodnoty. Ďakujeme aktivistom turistického oddielu v Kližskom Hradišti, ktorí nám venovali svoj čas a dovolili nahliadnuť do ich pamiatok, na ktoré sú právom hrdí. Podobné akcie, ako bola táto sú príležitosťou spoznať i menej známe lokality blízkeho okolia. I keď sme nepodali veľké výkony a túra nebola náročná, bolo to zaujímavé putovanie za krásami Slovenska. Ľudmila Foltánová
Prvá tohtoročná túra nás zaviedla do Javorníkov a Západných Beskýd, kde sa nachádza turisticky zaujímavá lokalita, ktorá spája nielen hranice troch štátov, ale aj troch obcí. Je to Trojmedzie – česká Hrčava, slovenské Čierne a poľská Jaworzynka. Z Oslian odchádza 32 turistov o 6.hodine. Od skorého rána bolo príjemne, síce po rozvidnení bola obloha zamračená, ale bez zrážok. Okolitá krajina bola miestami pokrytá snehom. Oblasť horných Kysúc s hrebeňom Javorníkov bola pomerne dobre viditeľná. Cesta trvala dve a pol hodiny. Pred pol deviatou prichádzame do Čierneho pri Čadci a pri zastávke železničnej stanice vystupujeme z autobusu. Vydávame sa zelenou značkou po ceste, ktorá nás dovedie pod obrovský most Valy. Tento most je najvyšší nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe a je súčasťou 12 km úseku diaľnice D3 na Kysuciach. Výška dosahuje unikátnych 84 m. Po malej zastávke a obhliadke stavby pokračujeme ďalej a po necelej polhodinke prichádzame k Trojmedziu. Areál sa nachádza na východnom okraji Jablunkovského medzihoria v doline Valovho potoka a pravostranného prítoku Čierňanky. My sme sa nachádzali na spoločnej česko – poľskej strane, nakoľko úsek zo slovenskej strany nebol prístupný - drevený most, ktorý ho voľakedy spájal, tam už nebol. Dalo sa to obísť trochu náročným terénom. Cez dolinku boli vybudované schodíky so zábradlím, ktoré nás priviedli k stretu troch štátov. V okolí trojmedzia sú vybudované altánky s posedením. Z dreveného mostíka sa dalo pozrieť na samotný stret hraníc označený trojbokým kameňom v koryte rieky. Každú stranu štátov trojmedzia tvoria vysoké žulové monolity. Pri ich stavbe boli do podstavcov v r. 1995 v kovových obaloch vložené pamätné dokumenty. Tu si robíme dlhšiu prestávku nielen na občerstvenie, ale aj na prehliadku okolia. Po spoločnej fotke s klubovou vlajkou odchádzame pohodovou cestou do osady Hrčava, ktorá v minulosti bola súčasťou neďalekej poľskej obce Jaworzynky. Tu sa nachádza drevený kostolík Cyrila a Metoda. Okolité grúne boli pokryté snehom a trochu sa šmýkalo. Výhľady boli celkom pekné, v diaľke sme spoznali najvyšší most, pod ktorým sme pred nedávnom stáli. Trochu sme zašli ďalej a odbočili od značky. Nevraciame sa nazad, ale púšťame krížom dolu zasneženým terénom. Trochu sa motáme horou, brodíme snehom, preskakujeme mokrý, blatistý terén, ale zvládli sme to všetci, ktorým vôbec nevadila táto veselá odbočka. Napájame sa lúkou na cestu, ktorá nás nasmeruje na trasu, ktorou sme sem prišli. Máme za sebou niekoľko kilometrový zimný okruh prírodou. Vidíme opäť pred sebou most Valy a je nám jasné, že do dedinky Čierne to už nebude ďaleko. Pred pol druhou sme pri železničnej stanici, máme ešte čas, a tak si urobíme prestávku na občerstvenie v miestnom pohostinstve U Flora. O 14.hodine nastupujeme všetci do autobusu a vydávame sa na cestu domov. Pred Čadcou máme menšie zdržanie, nakoľko autobus pri odbočovaní smerom dolu sa zachytil podvozkom o vozovku a nebolo možné vycúvať. Na 20 minút sme zablokovali vedľajšie príjazdové cesty hlavného ťahu, autá a kamióny ostali stáť. Za pomoci našich turistov a dvoch miestnych dobrovoľníkov sa nám nakoniec podarilo vycúvať hore na cestu a pokračovať ďalej. Cesta domov ubehla rýchlo, bolo o čom debatovať a spomínať ako sme to všetko zvládli a nikomu sa nič nestalo. Nebola to namáhavá túra, zato zaujímavá. Prešli sme rôzne miesta za hranicami našich susedov, kam sa oplatí v každom ročnom období hocikedy vybehnúť. Dobrá nálada, vydarené počasie, rôznorodosť terénu mali podiel na tom, že sa túra vydarila. Ľudmila Foltánová
História nášho turistického klubu Žarnov Oslany sa začala písať 27.12.2007, keď sme na vrchole Žarnova pokrstili Zakladajúcu listinu, ktorú podpísalo 64 prítomných nadšencov turistiky, čím sme vyslovili svoju slobodnú vôľu stať sa jeho zakladajúcimi členmi. Na ustanovujúcej členskej schôdzi dňa 13. februára 2008 sme prijali uznesenie o vzniku Odboru Klubu Slovenských turistov Žarnov Oslany, prijali stanovy, zvolili výbor a revíznu komisiu. Predsedom sa stal RNDr. František Szalay, podpredsedom Ing. Ján Repa a hospodárom Vladimír Kostráb. Za členov revíznej komisie boli zvolení Jozef Belica a Jaroslav Čangel. Následne sme náš klub zaregistrovali na Ministerstve vnútra ako občianske združenie a začali oficiálne vyvíjať svoju činnosť. Snaha založiť turistický oddiel v Oslanoch však siaha do vzdialenejšej minulosti. V 70. rokoch minulého storočia som ako člen výboru Telovýchovnej jednoty Slovan Oslany, podporovaný niekoľkými nadšencami, vyvíjal snahu o založenie, popri futbalových oddieloch aj oddiel turistiky. Táto kompetencia patrila v tom období Okresnému výboru Telovýchovnej jednoty v Prievidzi, kde sme pochopenie našli, ale žiaľ na domácej pôde nie. Silne sa preferoval a podporoval futbal, na turistiku sa finančné prostriedky nenašli a organizovaná činnosť bez podpory sa robiť nedala. A tak všetky aktivity sa na dlhé obdobie sústredili na individuálnu činnosť zopár nadšencov. Boli to najmä František Szalay, Peter Horn, Helena Repková, Mária Jánošíková, Jozef Belica, Ján Lackovič, Marta Dobišová, Vlado Kostráb a možno aj niektorí ďalší. Nové podmienky a možnosti nastali až začiatkom tohto storočia, keď som ako starosta obce túto úlohu delegoval do športovej komisie pri obecnom zastupiteľstve. Vtedajší jej predseda František Priekala sa jej ujal a v rokoch 2002 až 2006 viac – menej pravidelne organizoval turistické akcie, finančne podporované obcou, v rámci ktorých sa vytvorilo jadro súčasnej turistickej základne. Po krátkom útlme sme sa opäť zaktivizovali a našu snahu sme zavŕšili zaregistrovaním nášho klubu na Ministerstve vnútra ako občianske združenie a začali sme oficiálne fungovať. Iniciatívy sa ujal novozvolený výbor, hlavne Ján Repa, ktorý prevzal hlavnú ťarchu práce na seba. Od začiatku viedol a vedie dodnes celú dokumentáciu o členskej základni, internetovú komunikáciu s jednotlivými členmi a účtovníctvo. Spolu s p. Szalayom, Vlčkom a Kostrábom zabezpečoval aj prípravu a organizovanie jednotlivých akcií. V súčasnosti je vedením každej akcie poverený niektorý člen výboru, resp. revíznej komisie. Novými členmi revíznej komisie sa stali Ladislav Vlčko a Jana Steinemannová. O fotogalériu na našej nástenke sa vzorne stará p. Vlčko a každú akciu vo svojich článkoch zhodnotí p. Ľudmila Foltánová. Vďaka tomu je aj široká verejnosť informovaná o našej činnosti. Zdrojom príjmov nášho klubu KST Žarnov Oslany sú : 2% dane z príjmov, ktoré získavame od našich členov, ale aj našich priaznivcov, finančná dotácia od obce , ktorá predstavuje každoročne cca 20% z celkových prímov klubu, ďalej členské príspevky, príspevky účastníkov akcií na dopravu a príležitostné dary a sponzorské príspevky. Naše poďakovanie patrí všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli na činnosť nášho klubu, predovšetkým obci Oslany za jej každoročnú finančnú dotáciu. Každoročne sme organizovali 12 až 14 turistických akcií do rôznych kútov Slovenska i do blízkeho zahraničia. Povestné a tradičné sa stali 2-3 dňové jesenné akcie organizované naším predsedom Františkom Szalayom do vzdialenejších kútov Slovenska, prípadne aj do Čiech. Takto sme spoznávali Dolný i Horný Spiš, Slovenský kras i Slovenský raj, Košice so svojim zlatým pokladom a spievajúcou fontánou, Národné parky Pieniny i Poloniny, drevené kostolíky severovýchodného Slovenska, ale aj skvosty Južných Čiech – Šumavu, Český Krumlov, priehradu Lipno, či vo Východných Čechách bizarné skalné útvary Adršpašsko – Teplických skál, múzeum polodrahokamov v Novej Pake, ZOO safari v Dvúr Králové, nezabudnuteľný Lednicko-Valtický areál na Južnej Morave , či úžasný komplex jaskýň v Moravskom krase. Ku skvostom patrila aj Medvedia roklina v Rakúsku, organizovaná p. Vlčkom. Nie menej podnetné a inšpirujúce boli aj všetky ostatné naše akcie, roztrúsené po celom Slovensku. Počnúc Tatrami – Vysokými i Nízkymi, Fatrami -Veľkou i Malou, Karpatmi – Malými i Bielymi cez Slovenské rudohorie i Kremnické vrchy a končiac tu u nás doma Tríbečom, Strážovskými vrchmi a Vtáčnikom. Navštívili sme i viacero hradov a zámkov, zrúcaných i zachovaných, od Budatína po Modrý Kameň, od Spišského hradu po Červený Kameň, od Devína po Vígľaš a od Trenčianskeho hradu po Betliar a Krásnu Hôrku. Rozkrútili sme kolesá bicyklov okolo Gabčíkovskej priehrady, na Kysuciach, Turci, po cyklotrase Medzihorie i pozdĺž Baťovho kanála na Morave. Navštívili sme takmer všetky sprístupnené jaskyne Slovenska, jaskyne ukryté v Moravskom krase, Aggtelekskú v Maďarsku i neosvetlenú v „mundúroch“ v Krásnej Hôrke. Raz ročne sme vytiahli aj bežky, aby sme sa prebehli po našej obľúbenej Skalke, prípadne aj v iných lokalitách. Iniciatívne sme sa zapájali aj do ostatnej činnosti v našej obci. Každoročne sme organizovali pre verejnosť Katarínsku zábavu, zúčastňovali sa na Dňoch Medzihoria a v domácom prostredí pomáhali pri ich zabezpečení. Pomáhali sme pri čistení obce od odpadkov – napr. v r. 2012 sme popri ceste na Lubianku vyzbierali vyše dvoch tatroviek odpadu. Iniciatívne pomáhame aj pri údržbe, čistení a budovaní turistických ciest, nielen v našom rajóne. V r.2017 sme vybudovali a označili novú výstupovú cestu na Žarnov a vykonali sme údržbu slovenského dvojkríža na vrchole Žarnova. Za výrazný podiel na rozvoji organizovanej turistiky na Slovensku sme v r. 2016 dostali Ďakovný list od Regionálnej Rady KST Prievidza. O pestrosti i bohatosti našich akcií svedčí i záujem turistov. Od prvého roku činnosti po r. 2017 vzrástol počet našich členov z 54 na 102. Našich akcií sa zúčastnilo za uplynulých 10 rokov celkom 4504 turistov, čo dáva slušnú priemernú účasť 40 turistov na jednu akciu. Za uplynulé obdobie sme spolu prešli odhadom 50.000 km, čo by znamenalo ,že sme prešli celý obvod Zeme. Samozrejme toto je štatistická hra čísiel, ktorá teší, ale skutočnú radosť sme mali a máme z toho, čo prináša turistika pre telo a dušu – pobyt a pohyb v prírode na čerstvom vzduchu, priateľské vzťahy, pokoj v srdci a pohladenie mysle. Dovoľte preto, zaželať nášmu turistickému klubu Žarnov Oslany ďalšiu úspešnú športovú dekádu. Nech nám turistika naďalej prinášala veľa pekných a milých zážitkov, aby sme mali zdravie a radosť z pobytu a pohybu v našej krásnej prírode a aby nás to napĺňalo spokojnosťou a šťastím. Verím, že v Oslanoch pretrvá aj v ďalších rokoch záujem o turistiku. Milí priatelia, horám zdar ! RNDr. František Szalay predseda KST Žarnov Oslany
Tak a máme tu poslednú túru v tomto roku, ktorou súčasne končíme turistickú sezónu v roku 2017. Je to dôležitý dátum, nakoľko v tomto čase, presne pred 10. rokmi boli položené základy organizovanej turistiky v našej obci a zriadený KST Žarnov Oslany. Spoločným výstupom na vrchol sa začala písať história nášho klubu. V stredu 27. 12. 2017 odchádzame autobusom z námestia až k poslednej zastávke na točni na Bridových štáloch. Zhromaždených turistov tu bolo už dosť a tak spoločne kráčame turistickým chodníkom cez lúky a vchádzame do lesa. Obloha je zamračená, ale je celkom príjemne. Pofukuje vetrík. Trasa nahor bola mierne blatistá, miestami spod lístia na chodníku vykúkal ľad. Išlo sa pohodovo, v menších skupinkách, každý podľa svojho tempa. Stretli sa tu rodičia s menšími deťmi, mládež i starší turisti, domáci, ale aj z iných turistických oddielov. Akcia bola regionálna a zúčastnil sa jej aj predseda Regionálnej rady KST a vedúci KST Horec z neďalekého Partizánskeho, ktorí tiež každoročne chodia na tento výstup. S pribúdajúcimi výškovými metrami začal fúkať silný vietor. Trasa bola dobre značená a ani sme sa nenazdali a vrchol Žarnova zdolávame za necelú hodinku. Zhromažďujeme sa pri kríži, fotíme okolitú prírodu, pozdravujeme so známymi a pripíjame na zdravie. Silný vietor tu hore pridáva na intenzite, a tak sa radšej presúvame do sedla pod Žarnovom. Pri novo osadenom turistickom hríbiku sa zhromaždíme a o slovo sa hlási predseda RR KST p.Lomnický, ktorý pozdravuje všetkých turistov a poďakuje za túto akciu. Potom pár vetami pozdraví turistov aj predseda KST Horec Partizánske. Posledné slovo patrí nášmu predsedovi. V krátkosti zhodnotí celý priebeh akcie. Každému účastníkovi odovzdáva pamätný list ako spomienku na tento deň. Po skupinkách sa presúvame dolu do Ľubianky, kde bolo pre všetkých turistov pripravené občerstvenie v reštaurácii Red Dolar. Cesta nadol bola príjemnejšia, už toľko nefúkalo a ukázalo sa aj slnko. Zastavujeme sa ešte na Poľovníckej chate - tradične ako každý rok. Tu chvíľu pobudneme, nakoľko máme času dosť. Pozdravíme našich poľovníkov, poprajeme všetko dobré, pripijeme si na zdravie. Zberáme sa nadol, aby sme stihli posedenie s turistami. Dolu v reštaurácii sa všetci stretávame, bolo nás tam dosť, ale miesto na teplú kapustnicu mal každý. Všade vládla veselá nálada, zišlo sa tu veľa známych priateľov a turistov a bolo nám príjemne. Ako vždy, keď sa stretnú tí správni ľudia – milovníci prírody. O rok sme tu zas. Horám zdar! Ľudmila Foltánová
|
Autori článkov
Ľudmila Foltánová Archív (filter článkov podľa uverejnenia)
April 2024
|