Vyznanie k prírode  -  Moje najkrajšie miesto na Zemi
               Je veľa krásnych, magických priam rozprávkových miest na našej obrovskej planéte. Obdivuhodné stavby, technické zázraky doby, staré i novodobé divy sveta. Ale moje najkrajšie miesta sa silno spájajú so spomienkami a emóciami, ktoré prežívam a pociťujem v prírode, vďaka ktorým som šťastný a vyrovnaný. Príroda je mojim najkrajším miestom na Zemi.

               Príroda je všade okolo nás a je veľmi smutné, že na to veľakrát zabúdame. Zabúdame na miesto, ktoré je k nám bližšie než hocijaké iné. Zabúdame na miesto, kde môžeme cítiť mier a pokoj. Zabúdame na miesto, ktoré je najlepší  liek pre tých, ktorí sa boja. Zabúdame na miesto, kde osamelí alebo nešťastní môžu byť v tichu. Zabúdame na miesto, kde môžeme byť sami s nebom, s kvetmi, ktoré veselo tancujúc  vyšli z dažďom umytej zeme a z bohatého čierneho blata, so žblnkotom horského potoka,so stromami, ktoré prinášajú naozajstný pokoj našim dušiam. Zabúdame na majestátne vrchy a končiare, ktoré nás učia pokore. Zabúdame na miesto, kde človek má pocit, že všetko je tak, ako má byť.

               Pre mňa je príroda upokojujúca ako detské rozprávky, ktoré mi  mamina čítala každý večer pred spaním. V skutočnosti ma príroda učí, ako žiť svoj život. Keď sa zahĺbim do sveta prírody a jej krás, pri  dôkladnom pozorovaní, všetko, čo existuje v prírode, je také úžasné. Čo môže byť krajšie, ako vychutnať si šálku horúceho čaju v ranných slnečných lúčoch s chladným vánkom, či otužovanie sa na rannom slnku v zimnom dni. Prechádzať sa naboso v zelenej tráve, užívať si večerný západ slnka, prechádzať sa nikam nevedúcimi cestami. To všetko je také relaxačné. Najradšej mám prírodu v jeseni. Učí ma, aké krásne je niektoré veci, ktoré nás trápia, nechať ísť, nechať  ich stratiť sa a odosobniť sa od nich. Túto krásu a spojitosť vidím v opadávaní  listov a v kráčaní cez toto opadané suché lístie, ktoré mi šuští a praská pod nohami. Cítim silné spojenie s prírodou. Lesy, hory, listy, vtáky, kvety, všetko mi dáva silu, keď sa niečo pokazí.
​
                Fúkajúce vetry, ranné slnečné lúče, kvapky rosy a všetko, čo príroda vytvorila, ma inšpiruje. Každý deň trávim nejaký čas v prírode. Myslím si, že všetci  by sme sa s prírodou mali spájať, ako najviac dokážeme. Taktiež, by niektorí mali stratiť svoju ignoráciu, otvoriť oči a uvedomiť si aká krása sa nachádza okolo nich.
 
Roman Páleš, člen KST Žarnov Oslany                                                                                                                         
 sexta, študent gymnázia VBN Prievidza

Predstavujeme Vám: Buchlov (1040m n.m.)

Buchlov (1040m n.m.) – je to atraktívny vrchol, málo známy, málo opozeraný, pretože nie je ho vidieť z dolín podhoria , ani zo žiadnej obce, ani zo žiadnej cestnej komunikácie.
Tvoria ho mohutné andezitové bralá, ktoré sú dominantou bočného hrebeňa pohoria Vtáčnik, ktorý sa tiahne z Rúbaného vrchu západným smerom až na Žarnov. Je vysoký 1040m, je súčasťou CHKO Ponitrie a spolu so Žarnovom a Sladnou skalou  tvoria prírodnú rezerváciu, ktorá nesie jeho meno. Samotný vrchol je tvorený oblou skalou, z ktorého je krásny kruhový výhľad. Vidieť hlavný hrebeň Vtáčnika, Kľak, Tríbeč, Strážovské vrchy a za priaznivých poveternostných podmienok aj Martinské hole a Krivánsku Malú Fatru.
Andezitové bralá Buchlova  sú v katastrálnom území obce Oslany a sú prístupné po žlto značenej turistickej ceste z Oslian cez Žarnov a Sladnú skalu alebo z Ostrého Grúňa cez Rúbaný vrch a Zadnú Lúku. A tiež z Kamenca pod Vtáčnikom modrou značkou Bystričianskou dolinou a ďalej zelenou značkou na Zadnú Lúku a žltou na vrchol. Choďte a spoznajte. Neoľutujete.

Spracoval RNDr. František Szalay
​

Malinô Brdo-Vlkolínec
​
​Je neskoré leto, dni sa krátia, slnko nastupuje na svoju rannú púť oveľa neskôr, ako tomu bývalo počas leta. Jeseň patrí k tým najkrajším obdobím roka, kedy lesy, hory a lúky ukazujú nádhernú paletu farieb. V túto sobotu naše kroky smerujú do Národného parku Veľká Fatra. Navštevujeme podhorskú osadu Vlkolínec a cez Malinô Brdo a Čutkovskú dolinu prejdeme do Ružobmerka. Nie je to typická horská turistika, jedná sa o mierne náročnú, pohodovú s prežitím pekného slnečného dňa na horách.
     O pol šiestej ráno odchádza 40 turistov navštíviť Veľkú Fatru v jej menej navštevovaných lokalitách, ale o to zaujímavejších, bohatých na históriu. Začíname v tom najcennejšom, čo k Ružomberku patrí, a to je osada Vlkolínec (720 m.n.m.). Predstavuje typ dedinského stredovekého sídla s pôvodnou drevenou architektúrou, kde žili pastieri, drevorubači a želiari. Zrubové domčeky sú postavené klasickým liptovským štýlom a unikátom je to, že tieto drevenice sú ošetrené farebným vápenným náterom. Unikát je jedinečný nielen na Slovensku ale i vo svete, a preto bol Vlkolínec zapísaný v roku 1993 do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. V súčasnej dobe tu žije 20 stálych obyvateľov. Históriu, priebeh života a práce obyvateľov tohto unikátu nám priblížil pán Dvorský. Výklad bol pôsobivý a nazreli sme aspoň takto do histórie tohto zaujímavého miesta. V rýchlosti prejdeme dom roľníckej rodiny, Dom UNESCO s dielami maliarov, fotografov a ľudových umelcov. Nazeráme do interiéru Kostola Panny Márie, navštívime školu, kde je umiestnená galéria všetkého, čo predstavovalo dávny život a prácu obce. Obdivujeme drevené okienka farebných domčekov, v ktorých sú umiestnené malé umelecké diela. Je veľa toho, čo by sme obdivovali i dlhšie, ale my musíme pokračovať ďalej. Poďakujeme za návštevu a po žltej značke odchádzame z Vlkolínca. Na svahu za dedinou sa ešte obzeráme späť a obdivujeme okolité hory a výhľady na ne. Pokračujeme krátkym stúpaním do Sedla pod Sidorovom (860 m.n.m.) a pred nami sa rozprestierajú v objatí kopcov zelené Vlkolínske lúky. Kde-tu v tráve dvíhajú k nebu svoje hlávky fialové kvietky jesienok, drobné zvončeky a blyskáče. Cesta vedie kúsok nahor až prichádzame k lyžiarskemu stredisku Malinô Brdo. Povedľa hotela Malina (920 m.n.m.) sa zastavujeme a dožičíme si krátku prestávku na občerstvenie. Potom sa vydávame do Sedla pod Vtáčnikom (1120 m.n.m.). Trasa má prevýšenie zhruba 200 m, a je to strmé tiahle stúpanie až na vrchol, kde v sedle končí lanová dráha. Pomalými krokmi stúpame hore, robíme časté krátke zastavenia, otáčame sa a obdivujeme krásnu prírodnú scenériu, ktorá sa rozprestiera pod nami. Oči sa nevedia nabažiť toľkej nádhery, kopce v diaľke s vrcholmi Tlstej, Veľkého a malého Choču, Krakovej hole, v horách učupený Liptovský hrad, skalné hrebene Šípskej Fatry, v opare hmly končiare Tatier, modré nebo a slnkom prežiarené lesy a lúky pod nami. Prichádzame do sedla, zhadzujeme batohy, prezliekame mokré tričká, sadáme na lavičky a oddychujeme. Zajedáme obed v prírode, pripijeme horám zdar na vrchole Malinô Brdo (1209 m.n.m.). Po prestávke sa poberáme ďalej a v našej trase pokračujeme klesaním cez zmiešané lesy kľukatými chodníčkami s mierne skalnatým a miestami mokrým terénom. Míňame Chatu pod Kozím (695 m.n.m.) a vchádzame do Čutkovskej doliny (530 m.n.m.). Je pomenovaná podľa Čutkovského potoka, ktorý preteká celým jej územím. Táto dolina patrí medzi obľúbené výletné lokality, skvelé miesto na oddych a relax v prírode. Dolinou tiež vedie novovybudovaný Náučný chodník Známa – Neznáma Čutkovská dolina v dĺžke 6,1 km s 10.tabuľami, 6.mostíkmi a 3.lavičkami na sedenie. Najvyšším bodom chodníka je 64 metrov dlhá tiesňava v nadmorskej výške (850 m.n.m.) s 24 metrovým Jelením vodopádom, 12,1 metrovým Nižným a 5,5 metrovým Vyšným Jamišným vodopádom. Prichádzame do stredu rušnej doliny, kde sa pohybuje množstvo ľudí, rodiny s deťmi, turisti, cesty lemujú autá, dôkaz toho, že v dnešný deň tu boli hudobné slávnosti. U Dobrého pastiera v drevenej kolibe si dáme neskorý obed, po polhodinovej prestávke opúšťame Čutkovskú dolinu a po asfaltovej ceste smerujeme do Černovej, miestnej časti Ružomberka. Tu sa nachádza rodný dom kňaza a politika Andreja Hlinku, ktorý sa zaslúžil autonómiu a o vybudovanie Kostola Panny Márie Ružencovej. Pietne miesto tejto osobnosti našich dejín sa nachádza priamo v Ružomberku pod kostolom sv. Ondreja. Prejdeme územím obce a na konci dediny, neďaleko kultúrneho domu nastupujeme do pristaveného autobusu. V Ružomberku ešte nastupuje menšia časť turistov, ktorý s nami prešli túru iba po Malinô Brdo a pokračovali do mesta. Mali tu svoj program a navštívili pamätihodnosti mesta. Krátko po 17.hodine opúšťame Ružomberok a odchádzame domov.
     Opäť sme sa presvedčili, že netreba chodiť nikam za hranice, všetko krásne máme doma. A dnešný pobyt v Národnom parku Veľká Fatra je toho dôkazom.
 
Horám zdar !             
                                         
                                          Ľudmila Foltánová

​​Západné Tatry-Bystrá 
Je skoro koniec augusta, slnečné dni sa striedajú s občasnými daždivými a tak sme nevynechali v tomto ročnom období návštevu Tatier. Tentoraz sme sa rozhodli zdolať strechu Západných Tatier s najvyšším vrchom Bystrá. Nachádza sa na južnej strane hlavného hrebeňa pohoria. Vypína sa nad troma dolinami – Račkova, ktorá vedie na juhozápad, Bystrá dolina, vedúca od vrcholu na juh a Kamenistá dolina smerujúca na juhovýchod. Z Oslian odchádzame v skorých ranných hodinách, presne o piatej, v plne obsadenom autobuse. Vydávame sa do našich veľhôr, aby sme zdolali ďalší z vrcholov Západných Tatier. Táto túra patrí k náročnej vysokohorskej a tak každý, podľa fyzickej zdatnosti, zvažuje možnosť trasy. Naplánované sú dve, prvá je obtiažna z Hrdova k najvyššiemu bodu Bystrá (2248 m.n.m.) a Pyšné sedlo (1784 m.n.m.) záverom v Podbanskom (935 m.n.m.). Druhá, je menej náročná, pohodová z Pribyliny cez Ústie Račkovej doliny do Podbanského, kde sa všetci stretneme. Máme pred sebou krásny slnečný deň, dôvod na radosť prežiť neopakovateľné chvíle strávené na horách. Autobus pristavuje neďaleko skanzenu v Pribyline (780 m.n.m.), kde vystupuje polovica osadenstva. Po dohode s pracovníkmi skanzenu máme umožnenú skoršiu prehliadku. Nachádza sa tu Múzeum liptovskej dediny a Považskej lesnej železnice. Prehliadku máme individuálnu, prezreli sme si dreveničky, kaštieľ, kostol zo zaplavenej Liptovskej Mary, spoznali, ako sa v dávnych časoch žilo, ako ľudia hospodárili. Exponáty skanzenu pochádzajú z dedín zaplavenej Liptovskou Marou. Krátke zastavenie zaujímavého miesta.
     Potom spoločne nasadneme na vláčik, prevezieme sa malým lesíkom k depu. Najväčšou atrakciou bola expozícia Považskej lesnej železnice. Bola druhou najdlhšou železnicou na Slovensku, využívala sa najmä na prepravu dreva a ako prvá lesná železnica mala povolenú aj prepravu osôb. Po prehliadke sa vydávame nazad pešo do skanzenu a pokračujeme v túre. Prejdeme popri hlavnej ceste a odbočujeme naľavo za mostom do Ústia Račkovej doliny. Väčšinu trasy ideme po asfaltovej ceste. Nebadane stúpame a užívame si prvé výhľady. Cesta je z jednej aj druhej strany lemovaná stromami, občas lúkami, slnko hreje a tak hľadáme tiene stromov, aby sme sa ukryli pred jeho lúčmi. Po dosiahnutí kempu Račková dolina, po krátkom oddychu, pokračujeme  pohodovou lesnou cestou hore Úzkou dolinou. Trasa je striedaná miestami ihličnatým tienistým lesom, miestami vychádzame na slnečné lúky s nádherným kruhovým výhľadom na všetky strany. Poletujú motýle, vzduch je čistý, modrá obloha je miestami pokrytá snehovými oblakmi. Prichádzame k Rázcestiu pod Bystrou (978 m.n.m.) a zhruba za jednu hodinu by sme mali prísť do Podbanského. Spoločnosť nám robí po celej trase nádherný pohľad na majestátny Kriváň. Prejdeme lesom, začíname pomaly klesať do nižších polôh. Žiadne strminy na zostup, čo sme ocenili po horúcom pobytu na slnku. Počuť ruch, známy dôkaz toho, že sa blížime do Podbanského. V závere trasy stretávame našu druhú skupinu, ktorá sa vracala z vrcholu Bystrá. Táto skupina mala začiatok trasy v Hrdove, odkiaľ po značenom turistickom chodníku smerovala na Bystrú. Trasa bola náročnejšia, ale za to pôsobivá. Trávnaté svahy Západných Tatier ponúkli veľa možností na nádherné výhľady počas celej túry. Po trase boli horské prístrešky, potoky, plesá. Najskôr sa mierne a zdĺhavo stúpalo, potom sa sklon svahu pritvrdí. Nastáva stúpanie po skalnom teréne. Náročná cesta na vrchol Bystrej stála za to. Tam sa už vychutnávali dary najvyššieho kopca Západných Tatier. Výhľady na Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Červené vrchy, Kasprov vrch, Svincu a vidno i najvýchodnejšie tatranské končiare. Na západe masív Baranca, v diaľke Roháče a dolu pod nami sú Bystré plesá. Neodmysliteľný výhľad bol i na Kriváň. Pofotíme túto nádheru, pobudneme na vrchole, hemží sa tu celkom dosť turistov, ktorých tiež vylákalo toto nádherné sobotné počasie na turistiku. Pokračujeme potom do Bystrého sedla (1946 m.n.m.) strmejšie a rýchlosť pochodu sa mierne spomalí, opatrnosť je nutná. Sedlo tiež ponúklo výhľady. Trasou pokračujeme cez Blyšť do Pyšného sedla (1792 m n. m.). Vidno výhľad na poľské vrcholy. V týchto miestach tvorí hlavný hrebeň hranicu s Poľskom, čoho dôkazom sú hraničné kamene. Zo sedla klesáme opatrným rýchlym tempom dolu až k Odbočke do Kamenistej doliny (945 m.n.m.) a lesom s miernym klesaním do Podbanského(935 m.n.m.). Stretávame tu i menšiu skupinku našich turistov, ktorí sa rozhodli ísť na Kmeťov vodopád, ktorý je svojou 80 metrovou výškou najvyšším na Slovensku, peknou turistikou z Podbanského. Všetci sa postupne schádzame a smerujeme na parkovisko, kde máme pristavený autobus. Čas na prezlečenie, oddych a občerstvenie máme dobrý a tak si pri jedle a občerstvení vymieňame dojmy zo všetkých prechodených trás. O 18-tej hodine opúšťame naše krásne Tatry a vydávame sa na cestu domov.
     Dnešná sobotná návšteva Západných Tatier mala opäť svoje neopakovateľné čaro. Videli sme nádhernú prírodu Tatranského národného parku - horské lúky pokryté kvetmi nádherných farieb, videli zurčiace potôčiky, vychutnali vôňu lesa, pozorovali z výšky tichú hladinu horských plies, poletovanie motýľov, spev vtákov, nádhernú modrú oblohu a v neposlednom rade tie úžasné výhľady a vysoké končiare. Toto je naše krásne Slovensko, chráňme si prírodu, je to najvzácnejší dar a buďme vďační za každý prežitý deň.
 
          Horám zdar !           
 Ľudmila Foltánová

​Rakúske Alpy – Korutánsko - Flattach
 
    V dňoch 1. až 8. augusta sme sa dvanásti turisti z nášho klubu Žarnov Oslany zúčastnili zájazdu do Korutánskych Álp s cestovnou kanceláriou Mirotravel. Spolu s nami boli v Rakúsku turisti z Vráblov, Banskej Štiavnice, Žiliny, Nitry, Želiezoviec, Levíc, Bratislavy a iných miest, s ktorými sme sa skamarátili.
Majiteľom CK je pán Ing. Miroslav Lacko, turista, horolezec, lyžiar a vynikajúci organizátor. Mal dôkladne premyslenú každú akciu, vždy pripravené viaceré trasy, stále sledoval poveternostné podmienky a predpoveď počasia a prispôsoboval tomu program, aby sme z pobytu v horách vyťažili čo najviac.

     Polpenziu sme mali v reštaurácii formou bufetových stolov: výborné jedlo, opulentné boli hlavne večere (polievka, mäso pečené, varené, dusené, Wiener Schnitzel, všemožné prílohy, zelenina surová, dusená, grilovaná, plus dezert), ústretový personál (najmä Frau Erika ) s rúškami na tvárach.
Ubytovaní sme boli v  apartmánoch pre 4 – 8 osôb s kúpeľňou, WC, TV a vybavenou kuchyňou.
Každý návštevník Rakúska dostáva na dni svojho pobytu v danej oblasti (Tirolsko, Štajersko, Korutánsko) kartu, ktorá platí na lanovky, platené vysokohorské cesty, múzeá, výletné plavby,... naše korutánske karty  nám ušetrili veľa peňazí, pretože sme nimi „platili” každý deň.
Cestovali sme autobusom s výborným vodičom, ktorý zvládol všetky nástrahy strmých horských ciest a nespočetných tunelov, niektorých uzučkých so zákrutami.
 
Program

     Prvý deň sme sa vyviezli 2 lanovkami z dedinky Hailigenblut na  vrch Schareck (2 606 m) a prešli sme údolie Hochtoru,  asi 5 hodín po hrebeni, po skalách. Mali sme síce krásne výhľady na krajinu, ale dominanta – najvyšší vrch Rakúska Grossglockner ostal zahalený mrakmi.

     Ďalší deň po rannom daždi sme prešli roklinu Groppensteinschlucht, úchvatný prírodný skvost plný vodopádov. Vyšli sme popri nich po mnohých schodíkoch a  mostíkoch. Stúpali sme ponad hučiacu vodu v tieni skál a stromov.
Poobede o 13,30 hod. sme ešte stihli rafting na blízkej divokej  rieke Möll , ktorého sa zúčastnilo 22 odvážlivcov. Mali sme vesty, neoprény, dostali sme rýchlokurz pádlovania na suchu a vyrazili na rieku s  perejami a riadnymi vlnami. Splav bol fantastický. Zlatým klincom boli zoskoky z trojmetrového mosta. Skočili aj takí, čo by sa na to sami nikdy neodvážili. Rafting mladí účastníci zájazdu označili za najsuper zážitok.

     Tretí deň bolo zamračené a keď sme sa vyviezli zo Spittalu lanovkou do lyžiarskeho centra k chate Goldeck Seehütte, aby sme vystúpili na vrch Goldeck (2142 m), museli sme vytiahnuť dáždniky alebo pršiplášte. Po hodine sme ich zbalili, svietilo slnko, bolo nádherne a užili sme si prechádzku  hrebeňom po panoramatickej ceste, odkiaľ sú výhľady až do Slovinska.  Po túre sme sa autobusom  previezli k jazeru Millstätter See v meste Spittal, ktoré sme videli aj zhora. Jazero má dĺžku 12 km, plochu 13,3 km², dĺžku pobrežia 25,5 km, šírku 1,8 km a hĺbku 140 m.
Cestou do prístavu sme mrkli  na vystavené historické autá. Absolvovali sme poldruhahodinovú plavbu loďou, sledujúc okolité končiare, apartmány pre hostí na brehoch jazera, neskutočnú kvetinovú výzdobu všade, aj pri tej najmenšej chatke, a kurz detí na kajakoch či paddleboarding.
Po večeri sme mali veselú bus-párty = časť ľudí sedela v otvorenom batožinovom priestore autobusu, ostatní na stoličkách, na lavičke alebo na zemi s pohárikom v ruke, ktorý plnil vínom šéf akcie pán Lacko. Popri debate sme pozerali atraktívne videá z Ománu a Islandu.

     Štvrtý deň sme cestovali krkolomnou serpentínovou cestou plnou tunelov k priehrade v pohorí Hohe Tauern. Od hotela Malta sme sa prešli dolinou Maltatal po brehu vodnej nádrže Kölnbrein v národnom parku Hohe Tauern, nadchýnali sme sa nádhernou vysokohorskou scenériou so štítmi a ľadovcami. Oddýchli sme si na chate, odkiaľ sme pozorovali svište. Naspäť sme šli tou istou cestou. Iná skupina makačov stúpala mokraďami a strmými skalami v úžasných údoliach k chate Kattowitzer, ale sťažovali sa na veľmi nepríjemný a ťažký zostup, keď prišli na parkovisko pri chate Gmunder, kde sme ich čakali.
/Klenbová priehrada Kölnbrein bola dokončená  v roku 1978. Pri plnom stave je hladina vo výške 1902 m n. m. Výška priehradného múru je rovných 200 metrov a to ho robí najvyšším priehradným múrom v Rakúsku. Kapacita nádrže je 2 milióny m3 vody. Klenbová priehrada sa buduje tam, kde je veľmi pevná skala a jej základná myšlienka spočíva v odvedení síl od hydrostatického tlaku hlavne smerom do strán. Tomu je prispôsobený tvar priehrady, najlepšie je úzke údolie s veľmi strmými skalnými stenami.
Priehrada je spriahnutá s elektrárňou Galgenbichl, vyrovnávacou nádržou Galgenbichl, ktoré sa nachádzajú pod ňou a s elektrárenským dielom Rottau na rieke Möll o 1100 výškových metrov nižšie. Rottau pracuje ako prečerpávacia stanica schopná tlačiť vodu z Möllu do nádrží hore rovnako ako premeniť energiu prúdiacej vody na elektrickú energiu. Rottau s Galgenbichlom sú schopné pri plnom výkone dodať do rakúskej siete 1297 MW energie. Takýto výkon je však sústava schopná dodať iba tri-štyrikrát do roka pri plnej nádrži (čo býva v neskorej jeseni a v zime)./

     Piaty deň: z neďalekej dedinky Kolbnitz sme vláčikom  vystúpali  do výšky 1 200 m n. m., potom sme šli v tieni lesa, vo vyšších polohách cez lúky so stádami kráv, cez sedliacke usadlosti, čučoriedkovými svahmi kľukatým chodníkom nahor na Kleiner Salzkofel (2 222 m) alebo okružnou cestou cez viaceré horské chaty späť na lanovku. Je to jedna z najkrajších oblastí horskej turistiky v Alpách. Náročný  výstup si niektorí sťažili  tým, že zle na značke odbočili (v Rakúsku sú všetky turistické trasy značené len červenou farbou, preto musí človek stále sledovať, kde je). Stihli však poslednú  jazdu lanovkou dolu.

     Čerešničkou na torte bol posledný deň, kedy sme sa všetci vyviezli supermodernou najdlhšou podpovrchovou lanovou dráhou na svete Gletscher Expres za 8 minút 1000 výškových metrov k reštaurácii Panorama, odkiaľ sme mohli v diaľke pozorovať lyžiarov na Molltalerskom ľadovci. Časť našich turistov sa vyviezla lanovkou ešte vyššie, na miesto večného snehu a ľadu, aby vyšli na  Malý a Veľký Schareck.
Asi tretina turistov sa rozhodla robiť vrchol Altecku (2 942 m). Výstup aj zostup bol krásny, náročný a ako povedal pán Lacko: ,,...to bol výkon jak hovado!” Alteck pripomína ikonický štít Matterhorn a na mape sa trasa výstupu javila len ako krátka odbočka na ceste k chate Rojacher.
Keď sme sa vracali autobusom naspäť, ešte vyše 30 ľudí prejavilo záujem prejsť roklinou Raggaschlucht na riečke Ragga. Táto roklina, trúfame si povedať, je krajšia a divokejšia ako Medvedia, len je menej známa. Pri spiatočnej ceste pešo bolo vidieť celý Flattach, kde sme bývali. 

       Bol to skvelý zájazd, s novými zážitkami, priateľstvami a skúsenosťami.
 
                                                                                                                              Adriana Maňková

​Keď sa povie Demänovská dolina, každý z nás si predstaví dolinu s krasovými útvarmi, kde dominujú naše dve najznámejšie jaskyne. Ale sú to i Nízke Tatry s neodmysliteľnou prírodou okolo. Pohorie je zdobené bralovými stenami, strmými zrázmi vrcholov hlavného hrebeňa od Ďumbiera cez Chopok a Dereše na Poľanu. A práve táto tatranská Poľana je cieľom našej túry.
        Z Oslian odchádzame päť minút po pol šiestej. Počasie by malo vydržať a občasný dážď je hlásený v neskorých popoludňajších hodinách. Okolité pohoria sú v rannom opare, bez hlmy, pod mrakom, na pocit príjemné letné počasie. Osadenstvo autobusu v počte 41 turistov sa rozdelilo na skupiny. Väčšia časť ide lanovkou na Chopok (2024 m.n.m.) a odtiaľ hrebeňom cez Dereše (2004 m.n.m.) zostupom do Sedla Siná a po žltej značke do Demänovskej doliny. Druhá časť turistov, tí, ktorí majú prejsť hlavnú trasu dnešnej túry z Bielej púte na Poľanu záverom na vrchol Sinej dolu k ústiu Jaskyne  Slobody, sa vydávajú opačným smerom po žltej značke. Zvyšní, v malom počte, chcú ísť vlastnou trasou od Jaskyne Slobody na vrchol Sinej. Z parkoviska Chopok - Biela púť (1120 m.n.m.) idú turisti hlavnej trasy po žltej značke miernym krátkym stúpaním k Vrbickému plesu a odbočkou k Mikúlášskej chate (1140 m.n.m.). Odtiaľ už začína tiahle strmé stúpanie kamenným chodníkom krajom lesa. Spoločnosť nám robí zurčiaci potok Zadná voda po ľavej strane. Postupne utícha ruch z doliny. Chodník nahor je pokrytý veľkými skalami, ktorými občas pretekajú tenké prúdy vody, padajúce nadol do horskej riavy. Z lesa sa otvárajú výhľady na zelené svahy posiate skalnými výbežkami a kosodrevinou. Stúpame stále vyššie a nohy už dostávajú riadne zabrať. Chodník sa pomaly stáča okolo zastávky Tri vody (1375 m.n.m.) a pokračuje strmšie opäť nahor. Vchádzame do otvoreného terénu pásma kosodreviny, terén je suchší. Podchvíľou sa zastavujeme, otáčame a pozeráme do doliny odkiaľ sme prišli. Je stále pod mrakom, príjemne a tak sa ide dobre. Ani sa nenazdáme a sme v Sedle Poľany s výhľadom na celú kotlinu. Otvára sa panoramatický pohľad, pofukuje mierny chladnejší vetrík, znak toho, že sme vo výške 1837 m.n.m. Prehadzujeme výhybku opäť na žltú značku a tiahlym stúpaním po hrebeni vchádzame na hornatý otvorený terén vrcholu Poľany (1890 m.n.m.). Odtiaľ pekným skalným terénom na Bôr (1888 m.n.m.). Tu robíme trochu dlhšiu prestávku. Spoločnosť nám robili kamzíky. Najprv nesmelo jeden po druhom vykukovali spoza skál, potom sa v hojnom počte objavili celkom tak blízko, že ich bolo možné fotiť. Pokračujeme nadol a po pár metroch prechádzame povedľa smrekovej hory k rázcestiu v Sedle Siná (1300 m.n.m.). Vidno tu množstvo zničených, pováľaných stromov. Príroda - mocná pani, urobila svoje. Stromy napadnuté lykožrútom nemo pokrývali rozsiahlu časť lesa a víchrica dotvorila ostatné. Holé stráne a vody miestami vyschnutého potoka boli husto pokryté nánosmi dreva, či popadaných zvyškov stromov. Dôvod zastaviť sa, zamyslieť... Čaká nás posledný úsek - vrchol Sinej (1560 m.n.m.). Zdolať strmý skalný vrchol, pokrytý zeleňou a kosodrevinou určite stál za to. Potvrdili to nádherné výhľady, pre ktoré sa oplatil tento záverečný výstup. Pohľad dolu do doliny, či ďaleký výhľad na Choč, Liptovskú Maru, štíty Vysokých Tatier, Chopok, Ďumbier, dokáže potešiť dušu každého turistu. Už nás čaká cesta nadol. Značenie okolo lesného polomu zlyhalo, a tak nám neostáva nič iné, ako strmým terénom potoka zostúpiť dolu. Trasa bola namáhavá na nohy, kamene zradné a tak dávame oveľa väčší pozor, ako pri výstupe nahor. Hodina zostupu stála týmto neznačeným terénom zato. Posledné úseky trasy, míňame Repiská a vchádzme k ráscestiu Demänovskej jaskyne Slobody, kde máme pristavený autobus. Motá sa tu pomerne dosť ľudí, niektorí čakajú na posledný vstup do jaskyne, ostatní oddychujú po namáhavej túre. Zhadzujeme z chrbtov vaky, prezliekame sa do suchého oblečenia a dožičíme si oddych, kým sa nestretneme všetci turisti. Je na to dosť času a tak pri občerstvení na terase reštaurácie preberáme dojmy z túry. Dobiehajú ostatní turisti, ktorí mali prehliadku jaskyne, či pešiu prechádzku po Demänovskej doline.
        A aký by to bol záver dňa, keby nás počasie neodmenilo? Ale dôvod hnevať sa nebol na mieste. Veď počas túry sme si užili príjemné letné počasie a tento dážď v podobe krátkej prehánky, bol bodkou za pekne prežitým pobytom na horách. Nastupujeme do autobusu a o 17,45 hod. odchádzame domov. Unavení, ale šťastní, že sa nám podarilo zdolať Poľanu a vidieť kus nádhernej prírody s nespočetnými výhľadmi.
 
                                              Ľudmila Foltánová

Druhou akciou po niekoľkomesačnej odmlke, je cyklotúra. V plne obsadenom autobuse s naloženými bicyklami a dobrou náladou    sa vydávame do Lomu nad Rimavicou. Cesta autobusom bola pohodová, slnečné lúče a modrá obloha posiata oblakmi, sľubovala dobrý čas na jej absolvovanie. Niečo po pol deviatej vykladáme bicykle, kontrolujeme všetko potrebné, nahadzujeme vaky na chrbáty a hneď od hlavnej cesty k dedine Sihla nasadáme na bicykle a smerujeme do Čierneho Balogu. Trasa je dlhá 36,5 km, mali by sme ju zdolať za vyše dve hodiny.
      Hneď na začiatku dediny začíname klesať a takto pokračujeme skoro po celej trase až do záveru. Terén je suchý, pokrytý asfaltom, miestami sa cesta krúti, mierne nakláňa a tak brzdy plnia svoju neodmysliteľnú funkciu. Všade dookola bol ihličnatý les, príjemný horský vzduch, po oboch stranách cesty tiekol Kamenistý potok. Tečie 25 km dlhou Kamenistou dolinou cez tajch Hrončok a vlieva sa do Čierneho Hrona. Od Hrončoka pokračujeme ďalej 12 kilometrovým úsekom cesty stále klesaním do Svätého Jána. Odtiaľ nám smerovník cyklotrasy ukazuje posledných 11 kilometrov trasy a vchádzame na hlavnú cestu, ktorá nás privedie do centra obce Čierny Balog. Tu sa nachádza stanica Čiernohronskej železnice. Vláčikom sa dá dopraviť na začiatok Vydrovskej doliny, kde sa nachádza Lesnícky skanzen. Niektorí túto trasu robíme vláčikom, niektorí v plnom nasadení pokračujú na bicykloch ku Kolibe, ktorá sa nachádza na parkovisku, kde máme pristavený autobus. Cesta vláčikom v dĺžke osem km bola príjemná, oddychová, lemovaná lesom. Mala tri zastávky a na spiatočnej ceste vystupujeme, krátko prejdeme areálom skanzenu až na parkovisko. Odkladáme bicykle a ideme do Lesníckeho skanzenu. Tento zaujímavý vyše 3 km úsek reprezentuje lesníctvo celého Slovenska, nielen regiónu Čierneho Balogu. Nachádza sa v srdci Slovenska, vo Veporských vrchoch Sloveského Rudohoria. Jeho výmera je 140 hektárov, z toho 116 hektárov tvorí les. Terén skanzenu je v nadmorskej výške od 525 do 850 m n.m. Areál je súčasťou okolitých lesov, v ktorých prebieha bežná, praktická lesnícka práca a kde žije prirodzeným spôsobom lesná zver a vtáctvo. Vznikol z iniciatívy, prostriedkov a práce štátneho podniku Lesy SR dňa 21. 6. 2002. V súčasnej dobe sa tu nachádza 84 zastavení. Budovanie nie je ukončené, stále niečo nové pridúda, či je to nový strom, alebo zaujímavý exponát – prírodné dielo medzinárodnej skupiny umelcov Ekoartu. Kráčali sme po „Chodníku lesného času“ a obdivovali skanzen. V múzeu Horárne sa nachádzala izba horára z polovice 20. Storočia. Starý dobový drevený nábytok, pracovné pomôcky, osobné veci horára, to všetko tvorilo atmosféru živého prostredia s originálnymi zbierkovými predmetmi. Expozícia Les v zrkadle vedy poukazuje na význam lesa pre človeka v minulosti i v súčasnosti. Expozícia Strom je modlitba k nebesiam... V Lesnej kaplnke sú umiestnené drevené sochy zo súkromných zbierok umelcov i z Lesníckeho a drevárskeho múzea. Cintorín tvorí štýlová drevená zvonička, bralo s vodopádom, pamätné tabuľky a unikátny kovový kríž, prevezený zo starého Liptovského cintorína na Čiernom Váhu. Pútavá je tiež imitácia medvedieho brloha s neškodnými drevenými obyvateľmi. Na záverečnom úseku chodníka zaujme „živá lesná mapa Slovenska“, ktorá vysadenými stromčekmi predstavuje druhovú skladbu našich lesov. Celým areálom vedie Čiernohronská lesná železnička, ktorá v dobových vagónoch malého vláčika priváža a odváža turistov z Hronca alebo Čierneho Balogu do skanzenu Vydrovo. Bolo tu miesto i pre deti. Drevené preliezky, mostíky, hádanky v podobe drevených tabuliek... Je toho veľa, všetko pochodiť znamená byť tam celý deň. My sme aspoň na pár hodín spoznali a videli krásu lesa trochu inak.
      Opúšťame Vydrovskú dolinu pár minút po pol štvrtej a vydávame sa na spiatočnú cestu. Na námestí v Oslanoch, vykladáme bicykle z cyklovozíka, lúčime sa a odchádzame domov.. Unavení z bicyklovania a chodenia po skanzene onedlho dožičíme telu relax. Zatvárame oči a driememe. Veď po dnešnom dni si ten oddych právom zaslúžime. Bola to vydarená akcia, obohatená o množstvo zaujímavostí. Pevne veríme, že v budúcností bude podobných bude viac.
 
                                                Ľudmila Foltánová
 
                            
 
 
​

​ 
      Konečne sa spamätávame zo situácie spôsobenej pandémiou korona vírusu, ktorá ochromila nielen ekonomiku, ale i naše životy. Pobyt vonku bol obmedzený, do prírody sme veľmi nechodili a spoločné stretnutia s turistickým klubom sme dočasne pozastavili. Dnes začíname, pomaly a s rešpektom, reštart turistickej sezóny po zhruba troch mesiacoch.
      Opatrenia sa uvoľňujú a tak sme zvolili lokálny výstup na náš Žarnov (840 m n. m.). Doprava je zatiaľ individuálna a výstup po malých skupinkách tiež. Z Oslian odchádzame pred siedmou hodinou a od točne v Bridových štáloch pokračujeme v túre podľa usmernenia predsedu klubu. Ráno nás obloha trochu prekvapila hmlou, ale tá vždy sľubuje slnečné počasie. A tak po dvoch dňoch slabého ochladenia s dažďom sa už neobávame zlého a veríme, že prežijeme teplý slnečný deň. Cesta lesom po žltej značke bola pohodová, všade prítomné ticho bolo občas prerušované hlasným štebotom vtákov, ktorých zrejme vyrušil náš príchod. Terén po dažďoch bol mokrý, na skalách pod nohami sa miestami šmýkalo. Po vyše hodiny cesty prichádzame na lesnú cestu, z ktorej medzi zeleňou stromov presvitajú skaly Žarnova. Z cesty odbočujeme vľavo a lesným porastom prichádzame do Sedla pod Žarnovom, odkiaľ je len niekoľko minút k samotnému vrcholu. Pomaly sa schádzame všetky roztrúsené skupinky turistov. Odfotíme sa s klubovou vlajkou, pobudneme na vrchole, urobíme si prestávku na oddych a občerstvenie. Zápis do knihy návštev dnes nesmie chýbať.
      Malá časť turistov odchádza na dlhšiu trasu s prevýšením 1070 m. po červenej značke na Rúbaný vrch a Tatričky k Suchej hore zostupom do Lomskej doliny. Ostatní sa v malých skupinkách presúvame cez Sladnú skalu na Buchlov a zo Zadnej lúky k mládežníckemu táboru v Lomskej doline s prevýšením 750 m. Buchlov je 1041 m vysoký kopec v pohorí Vtáčnik. Je tvorený výraznými skalami, z ktorých bývajú pekné výhľady. Cesta k samotným skalám viedla cez listnatý les za občasného strmého stúpania k vrcholovým skalám. Od smerovníka je to iba pár metrov na skalu, na ktorej je osadený železný kríž. Samotný vrchol je tvorený oblou skalou a výstup na ňu berieme s rešpektom. Na vrchole sa nám potvrdilo, že Buchlov, i keď je menej známy, právom patrí medzi najkrajšie vyhliadkové vrcholy Slovenska. Komínom, ktorý pretína skaly, sme sa pomaly spúšťali dolu. Terén bol zabezpečený tromi malými rebríkmi, ktoré uľahčili zostup po skalách. Malá skupinka vrchol obišla, ale i tak mali pekný pohľad z lesa na týčiace sa skalné bralá. Ostatní sa lesom presúvame dolu a prichádzame k Zadnej lúke. Po trase sme stretali turistov z juhu Slovenska, ktorých zaujala príroda a skaly Buchlova natoľko, že neváhali prejsť takú diaľku, aby tú krásu videli na vlastné oči. Zo Zadnej lúky pokračujeme v trase nadol, prejdeme strmým skalným zrázom a opäť po lesných cestičkách, ktoré nás privedú k chatovej oblasti v závere Lomskej doliny, kde končí dnešná naša túra.
      Sú ľudia, ktorí milujú potulky prírodou kvôli pozitívnej energii, ktorú v nej načerpajú. My patríme medzi nich. Dnes nebola núdza o skvelé zážitky, dobrú náladu a slastný pocit z práve prežitého. S klubom sme prešli viaceré lokality, prechodili veľa kilometrov po horských chodníkoch, ale nikdy sme nemali taký skvelý pocit z výletu ako práve dnes – po dlhej odmlke kvôli pandémii. Preto dnešná túra mala svoju silu a neopakovateľné čaro. Myslím, že súhlasíte so mnou všetci.
                                  Horám zdar !                                                                                             Ľudmila Foltánová

Opäť, po niekoľkých mesiacoch, sa znovu vraciame do Národného parku Malá Fatra, aby sme prešli menej známu časť pohoria, ale o to zaujímavejšiu, rovnako bohatú na skalné výtvory a prírodu. Vystúpili sme na Boboty, zišli dolu do Sedla Vrchpodžiar so záverom do Bieleho potoka a Terchovej.
     Oslany opúšťame presne o šiestej hodine ráno dobre naladení a pripravení prežiť sobotu prechádzkou v jednej z najkrajších prírodných lokalít na Slovensku. Predpoveď počasia je sľubná, obloha bez zrážok, slnečno, no skrátka čas taký, aký ho potrebujeme. Turistické trasy v Malej Fatre zvábia každého, pretože toto miesto je vyhľadávané a turistiku možno robiť v každom ročnom období.
     Malá Fatra je pohorie na severe Slovenska, národný park je ozajstný turistický raj, ktorý očarí nielen v letnom období, ale i v zime. Užili sme si kopce, horské svahy, rokliny, tiesňavy a prešli sa po náučnom chodníku Jánošíkovho chotára. Prvá skupina začína v Tiesňavách (600 m.n.m.) s výstupom na Boboty (1085 m.n.m.), kde vystupuje tretina turistov, ostatní pokračujeme do Vrátnej časť Nová dolina náučným chodníkom, traja svojou trasou do Štefanovej okruhom cez Diery do Bieleho potoka a zvyšok ostáva v Terchovej a volí si svoj vlastný program. Hlavná trasa ide z Tiesňav. Masív Boboty je situovaný v Krivánskej Malej Fatre medzi Tieňavami a Jánošíkovými dierami a tvorí zhruba 2,5 km dlhý bralnatý hrebeň. Samotný vrchol je pokrytý bukovo - jedľovým lesom. Väčšia časť masívu je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Tiesňavy. Severné a južné svahy tvoria strmé dolomitové útvary.  Výstup sa začína hneď skraja hlavnej cesty strmo lesom nahor. Terén bol miestami blatistý, miestami pokrytý malou vrstvou snehu, istený pomocnými reťazami, ktorými sa preklenuli strmšie miesta. So stúpajúcou výškou sa postupne ukazuje hrebeň Kraviarskeho a Veľký Kriváň. Výstup nahor nepoľavuje v strmosti, preto ideme pomalšie a trpezlivo, dávame pozor na zľadovatený terén pod nohami. Chodník pokračuje potom pozvoľna, naberá vodorovnejší smer. Ukazujú sa skalné veže, cez konáre stromov sa otvárajú zaujímavé výhľady – Poludňový Grúň, Stoh a nakoniec Veľký Rozsutec. Zakrátko prejdeme vrcholom a chodník pozvoľna klesá. To sme už v lese a začína zostup – minimálne taký strmý ako bol výstup. Ideme opatrne, šmýka sa a tak dávame pozor. Les končí a prichádzame na lúku pokrytú snehom v Sedle Vrchpodžiar. Odtiaľ trasa pokračovala do Podžiaru a Dolnými dierami do Bieleho Potoka, kde smerovali i ostatní turisti. Druhá časť turistov, ktorí volili náučný chodník, vystupuje v Novej doline. Prechádzame mostíkom cez potok a vchádzame do lesa. Popadané stromy nás na chvíľu zneistili, lebo náučný chodník sme nevideli označený. Nad hotelom Boboty, povedľa diviačej obory vchádzame opäť do lesa a značenie náučného chodníka sa objavuje zhruba po každých sto metroch. Trasa ide krajom lesa a tu sa odkrývajú výhľady na nádherný masív Malej Fatry s Veľkým Rozsutcom. Terén je občas blatistý a miestami pokrytý mokrým snehom. Vrcholy Rozsutca sú chvíľu v oblakoch, ale ako postupne naberáme na výške, obloha sa mení, oblaky ustupujú a pohľad na celý vrchol sa odkrýva - je úchvatný. Po necelej hodine sa ocitáme pri smerovníku v Sedle Vrchpodžiar v nadmorskej výške 745 m.n.m.. Krátky oddych, fotozáber s klubovou vlajkou a po modrej značke zostupujeme do Podžiaru. Obloha sa mení, mrakov ubúda a prevláda krásna modrá obloha, ktorá v kontraste s bielym snehom a kulisou Poludňových skál, vytvára spolu so slnkom nádherný obraz. Pri Kolibe Podžiar si urobíme prestávku, času máme dosť a tak si zvečňujeme okolitú prírodu. V trase potom pokračujeme Dolnými dierami po upravených, novovybudovaných drevených mostíkoch. Spoločnosť nám robia už len skalné útvary, zamrznuté cencúle na nich a všade prítomná sila vody, ktorá sa valí celou trasou Dier. Cez vodopády a malé kaskády pokračuje popri skalách a v úzkych roklinách vytvára pozoruhodný prírodný úkaz vytvorený z ľadu. Trasa končí pri hotely Diery a odtiaľ šliapeme vedľa hlavnej cesty do Terchovej. Čas máme dobrý a tak chceme navštíviť terchovskú vyhliadku, ktorá je vybudovaná nad dedinou. Vystupujeme hore na vyhliadku a z každého poschodia obdivujeme panoramatické výhľady na pohorie Malej Fatry so zasneženými končiarmi. Po návšteve vyhliadky si dožičíme  oddych, zajeme si, posilníme horúcou medovinou, ktorú si spoločne so suvenírmi zakupujeme v malej drevenej kolibe. Nádherný pohľad na okolitú prírodu si zvečníme opäť fotozáberom s klubovou vlajkou. Po prestávke schádzame do Terchovej, máme ešte čas na posedenie a pred pol štvrtou nastupujeme do autobusu a vydávame sa na cestu domov.
     Malá Fatra opäť nesklamala. Kamkoľvek človek ide do hôr, nachádza viac ako hľadá. Pobyt v tejto nádhernej lokalite splnil všetky naše očakávania. Zdolali sme strmé úseky, obdivovali skalné útvary masívu Boboty a spoznali prírodu okolo náučného chodníka. Počasie vyšlo na jednotku a túru sme chválili ako dobre zorganizovanú. Ľudmila Foltánová
 

Dnes neobúvame vibramy ako na tradičnú túru do hôr. Akcia má poznávací charakter. Obúvame si „dobrú náladu a pohodu“ a chceme sa dozvedieť čo najviac o Banskej Štiavnici, ktorá bezpochyby patrí k stále najnavštevovanejším lokalitám u nás. Nie je to len pre jej historickú jedinečnosť, ale aj pre úžasné pamätihodnosti, ktoré ponúka toto starobylé banské mesto. V minulosti sme túto lokalitu navštívili na bicykloch. Teraz nazrieme trochu do histórie jej vzácnych pamiatok. Navštívime známu a unikátnu Kalváriu, Starý zámok, prejdeme sa malou banskou šachtou, ktorá je súčasťou prehliadky minerálov v múzeu na Trojičnom námestí.
     Z Oslian odchádzame v sobotu ráno päť minút po siedmej hodine, čakajúc na dobiehajúcich turistov. Cesta trvala 1,5 hodiny, počasie takmer zamračené s početnými hmlami so slabou viditeľnosťou. Zhruba po pol deviatej sa ocitáme neďaleko miesta, kde sa začína výstup na Štiavnickú kalváriu. Trasu lemujú starobylé duby, okolie kopca, na ktorom je umiestnená kalvária, je upravené. V minulosti tu bol menší lesík s hustejším porastom stromov.
     Štiavnická kalvária patrí medzi najkrajšie barokové kalvárie v Európe. Stojí na Ostrom vrchu – Scharffenbergu. Je nevšedná počtom 17. zastavení, 3. kostolmi – Dolný kostol – Sväté schody – Horný kostol, zastavenie Žalár a Svätý hrob. Iniciátorom bol jezuit – páter Perger a vďaka darom bohatých ťažiarov, hodnostárov mesta i samotných baníckych rodín bolo vybudované toto pozoruhodné dielo. Donátorov pripomínajú práve erby, ktoré sú umiestnené na priečeliach jednotlivých zastavení. Každá kaplnka je označená menami osôb, ktoré si ju adaptovali a starajú sa o jej vzhľad.
     V roku 2007 bola Kalvária zaradená do Zoznamu stovky najohrozenejších pamiatok mesta a v roku 2008 sa začala jej kompletná rekonštrukcia. VÚB banka sa stala generálnym partnerom pre záchranu tohto skvostu barokovej architektúry. Na jej obnovu za 11 rokov rekonštrukcie bolo použitých 1,1 mil. Eur z Nadácie VÚB. I keď dnešné pochmúrne počasie nebolo síce najlepšie, ale i tak sme mali čo obdivovať a práve hmla dodávala tomuto miestu zvláštnu atmosféru. Vystupujeme po skupinkách pomaly nahor.  Miestami zasnežené a zľadovatelé úseky nabádajú k väčšej opatrnosti. Za chvíľu sme na samotnom vrchole, kde sa v opare hmly črtajú červené vežičky Horného kostola. Dvere sú pootvorené a cez umelecky zhotovené železné mreže nazeráme dnu. Všetko je zrekonštruované, fresky a maľby na stenách prešli rukami reštaurátorov a ponúkli veľmi pekný pohľad na vnútro kostola s malým oltárom. Najcennejšie artefakty, sochy a obrazy, ktoré v minulosti tvorili interiér každého zastavenia, predstavuje výstava Kalvária v azyle, ktorá je umiestnená na Starom zámku v centre Banskej Štiavnice. Krátke zastavenie, fotenie okolia a smerujeme nadol. Pri Dolnom kostole – na schodoch – sa všetci spoločne odfotíme s klubovou vlajkou a odchádzame pešo do centra mesta, kde máme dohodnutú prehliadku Starého zámku. Zámok patrí medzi významné dominanty mesta. Námestie s priľahlými historickými budovami tvorí srdce mesta. Banská Štiavnica je mesto, ktoré navštevuje veľké množstvo domácich i zahraničných turistov, i takých, ktorí považujú toto mesto za svoju srdcovku. Bezpochyby ním je. Okolité Štiavnické vrchy, lesy, štôlne, tajchy, krásna príroda, historické pamätihodnosti zaradili mesto v roku 1950 medzi pamiatkové rezervácie a od roku 1993 bolo ako „historické mesto a technické pamiatky jeho okolia„ zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
     Prehliadka Starého zámku začala o 11.hodine. Prezreli sme si okolie zámku, prešli sa interiérom s pútavou výzdobou. Spoznali sme v krátkosti jeho históriu. Niečo po 12. Hodine odchádzame zo zámku a nasleduje individuálny oddych spojený s obedom, prípadne prehliadkou Trojičného námestia, či Banky lásky – unikátneho miesta, kde si ľudia z celého sveta uschovávajú talizmany lásky, priateľstva alebo iných okamihov šťastia. Je inšpirovaná skutočným príbehom lásky Maríny a Andreja Sládkoviča. Je umiestnená v podzemí domu v 500 ročnej bani na zlato. Dom je národnou kultúrnou pamiatkou a súčasťou dedičstva UNESCO. O 14.hodine sa zhromažďujeme na Trojičnom námestí, kde v jednej z historických budov sa nachádza Múzeum minerálov. Vchádzame dnu, prejdeme malým okruhom šachty Michal a vystúpime na 2.poschodie, kde sa nachádzajú unikáty minerálov z celého sveta. V presklených vitrínach obdivujeme poklady zeme, dozvedáme sa o histórii vzniku múzea a o pôvode exponátov. Bolo čo obdivovať, každá z vitrín ponúkla nádherné minerály s popisom miesta nálezu.
     Touto poslednou prehliadkou končí návšteva pamätihodností Banskej Štiavnice. Spoločne ideme pešo k parkovisku autobusu a o 16,15 hodine opúšťame mesto. Spokojní a plní dojmov z dnešnej nenáročnej turistiky chválime vydarenú akciu. Mínusom bolo akurát hmlisté počasie, pre ktoré sme nemali výhľady na mesto a okolitú prírodu. I tak bolo čo obdivovať, prežili sme pekný deň a to bolo dôležité. Ľudmila Foltánová

Dnešná túra je v existencii nášho klubu niečo nové. S deťmi sme už v minulosti robili spoločné túry v letných mesiacoch na slovenské hrady. Tentoraz spolupráci so Základnou školou Oslany a Obecným úradom chceme urobiť niečo aj pre najmladších nadšencov turistiky v predvianočnom čase. Pretože s naším kalendárom sa prelína aj akcia obecného úradu a základnej školy „Vymysli, urob daruj“, ktorá začína o štrnástej hodine v základnej škole, tak volíme cestu autobusom, aby ho tí ktorí chcú navštíviť aj toto podujatie stihli. Do dolomitového lomu v Malých Kršteňanoch nás preto vezie svojím autobusom pán Štefan Šimun z Čerenian.
     Pri odchode z Oslian ráno o deviatej prší. V Kršteňanoch vystupujeme do bielej krajinky. Sneží, je to náš prvý tohtoročný jesenný sneh. Pridá nám to na dobrej nálade. Vyše tridsať päť turistov, z toho desať detí začíname pri rieke Nitre a pokračujeme kľukatou cestou cez lom na lesostep. Snehu nie je veľa, nešmýka sa, ide sa nám dobre. Asi o hodinu sme pod vrcholom Veľkého vrchu – Bralia (456 m.n.m.). Prekvapenie. Čaká nás tu vysoký svätý Mikuláš so svojou družinou, s anjelom a dvomi čerticami pri stole plnom sladkých medovníkov, teplom čaji, ale nechýba ani údená klobása (asi z pekla) a slaninka. Privítali nás priateľským príhovorom, pohostili nás svojimi dobrotami, ale to nebolo všetko. Pre našich najmladších účastníkov mali pripravené Mikulášske darčeky. Neboli však zadarmo, každý si musel svoj darček vylosovať a poďakovať zaň mikulášskou básničkou alebo pesničkou. Deti však boli dobré pripravené na tento sviatok a tak bol Mikuláš k nim štedrý. Nálada je dobrá, všetci sa bavíme, zajedáme a popíjame čaj. Výhľady z vrcholu veľmi nie sú, je zamračené a poletuje sneh. Na chvíľu však môžeme vidieť inverziu nad Hornou Nitrou. Po vyše hodine strávenej na kopci sa lúčime pesničkami a tancom s Mikulášom a jeho družinou pod dreveným krížom na vrchole Bralia. Späť ideme opäť cez lom, ale tento raz pokračujeme peši po bývalej železničnej vlečke a železničnú stanicu do Oslian. Prichádzame pred štrnástou hodinou. Deti boli podujatím nadšené, my dospelí tiež a tak sme si prisľúbili, že to nebolo naposledy a našim najmenším to zopakujeme. Ladislav Vlčko

Tak ako pred mesiacom, aj dnes odchádzame z Oslian v chladné daždivé ráno autobusom v počte vyše 40 turistov krátko po pol siedmej a zase na Liptov. Pretože sú hrubé mračná, tak je ešte tma. Dážď nás sprevádza celou cestou. Krátku prestávku si dáme v Ivachnovej na benzínovej pumpe. Počasie na Liptove v Prosieku nie je o nič lepšie ako u nás. Dnes nás jedna z troch podradených jednotiek Chočských vrchov - Prosečné a to Prosiecka a Kvačianska dolina.
     Z parkoviska v Prosieku vyrážame početnejšia skupina do ústia doliny o štvrť na desať. Menšia skupina pokračuje autobusom ďalej do Veľkého Borového, odkiaľ je túra menej náročná. Po štvrť hodine šliapania po ceste, vchádzame do koryta potoka Prosiečanka po modro značkovanom turistickom a zároveň náučnom chodníku s viacerými drevenými panelmi, ktoré turistov oboznamujú s geologickými, geomorfologickými a pedologickými pomermi doliny, ako aj s jej flórou a faunou, cez Kamenné vráta po drevených lávkach a mostíkoch. Miesta so strmými skalnými stenami musíme ísť po skobách a pridŕžať sa oceľových lán. Musíme si dávať pozor, pretože stále prší, skaly sú teda klzké. Ale zvládame to, ideme po malých skupinkách, debatujeme. Ani sme v tom počasí chodníkom v lese nezbadali, kedy sa nám potok stratil vo vyvieračke v podzemí. Ideme teraz ponad neho v suchom, zato však klzkom kamenistom koryte približne dva kilometre na začiatok hornej časti doliny k impozantnému skalnému útvaru Červené piesky (835 m.n.m.). Po krátkom oddychu ukrytý pred dažďom pod altánkom, odbočíme tristo metrov k pätnásť metrov vysokému  Vodopádu Červené piesky (915 m.n.m.). Daždivé počasie znásobilo jeho impozantnosť. Využívame to a veľa fotíme. Od vodopádu pokračujeme cez piesky na kaňonovitú časť Nižný a Vyšný Straz, najatraktívnejšie úseky doliny. Očarí nás tu strmosť a divokosť. Zážitok z doliny v jej závere umocňujú výstupy po rebríkoch a reťaziach. Za horným vyústením doliny prechádzame trávnatou plošinou Svorad (915 m.n.m.), cez ktorú pokračujeme po modro značkovanom chodníku do obce Veľké Borové (820 m.n.m.) - východiska do Kvačianskej doliny zo severu. Tu na konci dediny sa dosť početná skupina znova ukryjeme pred dažďom do podstatne väčšieho altánku. Je tu aj manželský pár zo Žiliny. Družne debatujeme, pritom sa posilníme zo svojich zásob a pokračujeme po náučnom chodníku Kvačianskou dolinou s viacerými zastávkami. Kedysi sa hojne využívala stará vozová cesta vedúca dnom doliny a tvoriaca jediné spojenie obcí Veľké Borové a Huty „so svetom“. Turisticky najvýznamnejším bodom v hornej časti doliny sú Oblazy (800 m.n.m.). Pri potoku Kvačianka tu stojí opravený unikátny objekt starého dreveného vodného mlyna. Na mlyn sme sa všetci tešili. Samozrejme veľa fotíme. Z Oblazov pokračujeme na ďalšie turisticky atraktívne miesto Roháč - skalný výčnelok v dolnej časti doliny a najvyšší bod na starej vozovej ceste. V roku 1860 tu postavili kamenný kríž, od ktorého je nádherný pohľad na celý kaňon. Do ústia Kvačianskej doliny (650 m.n.m.) to máme dva a pol kilometra, plus kilometer do obce, kde nás čaká autobus. Zvládame to za hodinu. Tu nás už netrpezlivo čaká druhá skupina.
     Z Kvačian odchádzame o pol štvrtej. Cestou sa zastavíme na skorú teplú večeru v Motoreste Rieka v Šútove, ktorá určite každému dobre padla. V autobuse rozoberáme zážitky, hodnotíme dnešnú turistiku. A že sme dávno nezmokli..., ale stálo to zato. Ladislav Vlčko

 Z Oslian odchádzame autobusom v počte 33 turistov presne o šiestej. Je chladné daždivé ráno a podľa predpovede na dnes nás nečaká nič iné. Ani dnes nevynecháme tradičnú prestávku v Sučanoch pri Martine. Naším dnešným cieľom je nami často navštevovaný Národný park Veľká Fatra, jeho šiesty geomorfologický podcelok Šípska Fatra. Chceme zdolať jeho dva menej známe vrcholy Ostré, ktorý domáci volajú Ostrô a Hrdošnú skalu, podľa povesti Hrdoš. Cestou do Švošova, odkiaľ máme vyraziť sa skupinka desiatich turistov, vzhľadom na zlé počasie rozhodne pre opačný smer a tak ich už o ôsmej vykladáme v Ľubochni za mostom na druhej strane Váhu. Ostatní pokračujeme ešte do tri kilometre vzdialeného Švošova. O štvrť na deväť už ideme hore dedinou k lesu. Od konca dediny náš čaká ťažký 2,4 km dlhý úsek s prevýšením 435 m po lesnej rozblatenej zvážnici. Má nám to trvať hodinu a štvrť, ale počasie sa v dnešný deň podpisuje pod všetko. V pršiplášťoch musíme často oddychovať. Do Sedla pod Ostrým (890 m.n.m.) prichádzame v malých skupinkách približne o trištvrte na desať. Krátko pobudneme a opäť po skupinách ideme na dnešný hlavný vrchol Ostré (1067 m.n.m.). Namiesto pätnásť minút nám to trvá skoro pol hodiny, miestami koľko dopredu, toľko dozadu. Posledných pár metrov pod vrcholom ideme v reťaziach. Nakoniec sme vrchol zdolali len trinásti, ale stálo to za dobrý pocit. Na Ostrom sa pre vytrvalý dážď dlho nezdržíme. Za pekného počasia sa zo skaly ponúkajú krásne výhľady. Smerom na západ je to hrebeň Malej Fatry, pred ktorou majestátne zaberá svoje miesto skalnatý vrchol Šípa. Smerom na východ uvidíme Kečky a údolie Váhu s Nízkymi Tatrami v pozadí. Na juhu majú svoje miesto menej známe vrcholy Veľkej Fatry a nesmieme zabudnúť ani na nádherný výhľad na našu dominantu Veľký Choč na severovýchode. Teraz sme však od polovice kopca v oblakoch, takže o to prichádzame. Len fotka malej skupinky a ideme naspäť do Sedla pod Ostrým. Deviati, ktorí boli na vrchole skôr, idú aj na Hrdošnú skalu (Hrdoš 890 m.n.m.), ostatní pokračujeme cez Sedlo na takmer trojkilometrový krásny skalnatý hrebeň Havrana (882 m.n.m.), kde máme možnosť vidieť majestátne bralá. Na vrchu krátko pobudneme pri vykrývači a pokračujeme ďalej hrebeňom. Zatiaľ je to v pohode, ale čaká nás ešte posledný asi dvojkilometrový strmý vzostup do Ľubochne. Miestami tu absentuje značenie, šmýka sa, miestami je hustý porast, kde akoby tej vody dnes ešte nebolo dosť, tak ju oberáme. Do Ľubochne (450 m.n.m.) na námestie prichádzame postupne v skupinkách okolo štrnástej hodiny. Odchod máme naplánovaný o pätnástej, tak ho využijeme na občerstvenie a teplú polievku v miestnej reštaurácii Pod Lipami. Nastúpime do autobusu a ideme do Stankovian (440 m.n.m.). Čaká nás tu prvá desaťčlenná skupina, ktorá sem prešla cez hrebeň Havrana a Žaškovské sedlo (725 m.n.m.). Tu na moste ponad rieku Váh urobíme jedinú dnešnú skupinovú fotografiu. Naposledy sme takto zmokli pred dvomi rokmi (4.10.2017) v Malej Fatre na Malom Rozsutci, ale sme turisti v každom počasí.  Ladislav Vlčko 

V tomto roku je to už naša druhá túra do našich najvyšších hôr Tatranského národného parku konkrétne Liptovských Tatier a to Žiarskej doliny ústie, Žiarskej chaty a jeden z najkrajších vrcholov Liptova Plačlivô (2075 m.n.m.). Čaká ešte tretia 9. novembra v Liptovských Tatrách Prosiecka a Kvačianska dolina. Z Oslian vyrážame krátko po pol piatej. Vonku je ešte tma. Cestou poniektorí dospávame noc, ale onedlho máme na polceste tradičnú prestávku v Sučanoch pri Martine. Kávička na benzínovej pumpe a ideme ďalej. Prechádzame Liptovským Mikulášom do ústia Žiarskej doliny na parkovisko pri autokempingu. Počasie nám meteorológovia na dnešný deň predpovedajú pekné a ozaj sa nemýlia.
     Z parkoviska v ústi doliny vyrážame popri potoku Smrečianka. Ideme prvý úsek túry po asfaltovej ceste, kde máme možnosť vidieť následky storočnej lavíny (resp. sedem lavín v krátkom časovom úseku), ktorá tu spadla 25.3.2009 a len o vlások minula Žiarsku chatu (1325 m.n.m.). Niektorí sa vydávajú po kamenistom náučnom chodníku. Na chate sme o desiatej. Presne podľa plánu. Tu sa rozhodujeme vzhľadom na náročnosť dnešnej túry, ako postupovať ďalej. Keďže nás čaká náročná vysokohorská túra, každý musí zvážiť svoje sily a schopnosti. Pár najzdatnejších sa rozhoduje pre trasu cez majestátny Baníkov (2178 m.n.m.) a Plačlivô. Väčšina ideme podľa plánu do Smutného sedla (1962 m.n.m.) a na Plačlivô, no a niektorí sa rozhodnú pre turistiku v blízkom okolí chaty – Symbolický cintorín obetí Vysokých Tatier nad Žiarskou chatou a 20 metrov vysoký Šarafiový vodopád. Po desiatich minútach oddychu odchádzame od chaty na druhý, tentoraz náročnejší úsek od chaty do Smutného sedla. Z počiatku často oddychujeme v tieni stromov, ktoré sa po necelej hodine stratia a pokračujeme už len v kosodrevine. Od Sedla pod Homôľkou (1665 m.n.m.) postupujeme ďalej už len v skalách. 3,3 kilometra dlhý úsek s prevýšením 662 metrov nám namiesto dvoch hodín trvá skoro tri. Do Smutného sedla prichádzame krátko pred jednou hodinou. Čaká nás ďaľší neľahký 600 metrový úsek po úzkom skalnatom hrebeni na Plačlivô rázcestie (2075 m.n.m.). Máme už oproti plánu dosť veľké zdržanie a tak pri pohľade na hrebeň Plačlivého plný turistov sa rozhodujeme, že vrchol obídeme, ale nie všetci. Deviati z nás mu neodolali a zdolali ho. Pokračujeme po úzkom chodníku na svahu do Žiarskeho sedla (1917 m.n.m.). Krátky oddych, pár fotiek a ideme tentoraz už z kopca do Sedla pod Homôľkou (1665 m.n.m.). Aj tu krátko oddychujeme a zisťujeme, že nás dobiehajú naši zdatnejší kamaráti z vrchola Plačlivého. Odtiaľto máme na Žiarsku chatu pred sebou ešte rovných päť kilometrov s klesaním 365 metrov. Na chate sme pred pol štvrtou. Krátky oddych, pretože autobus má plánovaný odchod o šestnástej. Čaká nás za pol hodiny posledný, najmenej náročný šesť kilometrov dlhý úsek s klesaním 420 metrov. Využívame všetci požičovňu kolobežiek, vďaka čomu sme v Ústi Žiarskej doliny za pár minút. Odchádzame desať minút po šestnástej.
     Naše podujatie sa tu ešte nekončí, máme na polceste pol hodinovú zastávku v Motoreste Trusalová, kde pri bryndzových haluškách, syrových výrobkoch a pivku, nemáme čo vyčítať dnešnému počasiu a veľmi vydarenému podujatiu.Ladislav Vlčko

Tento rok je to už naša tretia dvojdňová turistika a druhý krát viedla za hranice našej vlasti. Tentoraz sme nasadli do autobusa už v piatok ráno o štvrtej hodine, ktorý nás odviezol do cieľa našej cesty – pohoria CHKO Jeseníky, ktoré je na rozhraní Čiech, Moravy a Kladska (Poľsko).
     Kráčať, alebo skôr neustále vystupovať začíname presne o trištvrte na desať. Ideme spočiatku po lesnej asfaltke, neskôr zvážnici, až sa napokon Pod Vilemínkou (860 m.n.m.) ocitáme na horskom chodníku. Popri všetkých týchto komunikáciách je množstvo húb, ktoré sa po posledných dažďoch priam ponúkajú, ale čo s nimi... Ideme po ňom až do štvrť na dve, kedy si robíme prestávku pri prameni rieky Morava (1360 m.n.m.). Kúsok pred prameňom míňame sochu Kamenného slůnětě, ktorá má už vyše osemdesiat rokov a súvisí s existenciou tzv. Lichtenštajnovej chaty, z ktorej dnes zostala už len hromada sutín. Socha mala pôvodne na kultúrnom poli zblížiť Čechov a Nemcov v Československu, ale rok 1938 všetko pokazil. Občerstvíme sa rovno z prameňa so šálkami (smaltovanými plechovými), ktoré sú všetkým návštevníkom k dispozícii, krátko sa vydýchame a pokračujeme posledným pol kilometrovým úsekom na vrchol Králického Sněžníka (1424 m.n.m.), od roku 1990 vyhlásený za Národnú prírodnú rezerváciu. Vodou z prameňa rieky určite nikto nepohŕdol, pretože je určite snom každého turistu napiť sa z prameňa každej rieky. Na vrchole sa zdržíme asi štvrť hodiny. Urobíme skupinovú fotografiu na ruinách bývalej kamennej rozhľadne z roku 1895. Táto sa nachádza už na Poľskej strane, pretože ju pôvodne vybudovali Poliaci. Porozprávame sa z Českými kolegami turistami a ideme späť ku prameňu rieky. Tu sa tiež krátko zdržíme a púšťame sa tým istým chodníkom z kopca nadol. Do Hornej Moravy prichádzame medzi pol piatou a piatou. Máme tu ešte naplánovanú vyhliadku z Chodníka v oblakoch. Všetci to však nestíhame, pretože lanovka premáva len do sedemnástej, chodník je v prevádzke do osemnástej a tak o zážitok navyše z tejto prechádzky majú len niektorí z nás. Krátko pred odchodom začína pršať a tak máme možnosť vidieť Stezku v oblacích ohraničenú krásnou dúhou. Na záver dňa sa ešte musíme ubytovať na Hore Matky božej v Králíkoch v Turistickej ubytovni Poutní dům, v časti Dolní Hedeč (770 m.n.m.). Tu nás čaká spoločná večera s posedením a hodnotením uplynulého dňa. Vydarený.
     Sobotu začíname opäť spoločnými raňajkami presne o siedmej, pretože o ôsmej začíname hneď oproti s prehliadkou monumentálneho barokového kláštora s kostolom Nanebovzatia Panny Márie, ambitmy, kaplnkou Svätých schodov, prameňom, cintorínom a pútnickým domom na Mariánskom kopci nad mestom Králíky. Náš sprievodca nás prevedie po všetkých areáloch objektu, dokonca nám ukáže aj hrobky a zaspieva nám po latinsky v kostole. Záver patrí prehliadke Kaplnky Svätých schodov s kostolom Nanebovzatia Panny Márie. Väčšina z nás tu kolenačky prejde všetkých 28 svätých schodov. Dojímavé.
     Ďalšou našou sobotňajšou zastávkou je Múzeum opevnenia – delostrelecká tvrz Hůrka nad mestom Králíky, ktorá bola súčasťou čs. pevnostného systému budovaného v rokoch 1935-38 proti Nemcom, sprístupnená verejnosti od roku 2008. Delostrelecká tvrz je československý termín pre najmohutnejšiu a najnákladnejšiu súčasť predvojnového podzemného opevnenia. Prichádzame sem pred desiatou hodinou. Prešli sme vyše sedemsto metrov z celého komplexu opevnenia. Je tu dosť chladno, pretože v podzemí je celoročná priemerná teplota ako v jaskyni 7 až 8°C. Prehliadka trvá hodinu a pol.
     O pol jednej odchádzame do Karlovej Studánky. Máme tu naplánovaný posledný výstup tohoto podujatia na najvyšší vrchol v Hrubom Jeseniku – Praděd (1491 m.n.m.), ktorý je zároveň aj najvyšším vrcholom Moravy a piaty najvyšší v Čechách. Prichádzame krátko pred pol druhou, je tu len jednosmerná premávka, hore do Ovčárny (1302 m.n.m.) otvoria rampu až o druhej. Vyhrievame sa teda vonku na slnku. Po otvorení sa autobus pomaly vyšplhá hore na parkovisko. Odtiaľto to máme na Praděd 2,5 km. Je to približne hodina a dvadsať minút, takže sa nemáme kam ponáhľať. Cestou máme čas obdivovať takmer nenarušenú okolitú prírodu. Po príchode na vrchol sa krátko osviežime a ideme výťahom v televíznej veži 146,5 m vysokej do kruhovej rozhľadne vo výške 75 m. Je úplne jasno so slabým oparom, dohľad je dobrý, ale na Sněžku a Malú Fatru či Vysoké Tatry tentoraz nie. Aj tak to stálo za to. Pobudneme štvrť hodiny, ideme dole na cestu späť k autobusu do Ovčárny. Nezabudneme sa cestou kŕmiť čučoriedkami, sú veľké a je ich veľa. Na parkovisku máme do odchodu ešte čas, tak ho každý využívame po svojom.
     Nastupujeme do autobusa, o sedemnástej a dvadsiatej minúte sa vydávame na cestu domov. Nie je ľahké cestovanie, časté obchádzky vyše tristo kilometrové cestovanie predlžujú, čo si zase vynútilo prestávku na hraniciach medzi Českom a Slovenskom v Starom Hrozenkove.
     Na záver by sa dalo rozprávať o uplynulých dvoch dňoch veľa. Každý si však určite prišiel na svoje, čomu prialo aj vydarené počasie, dostatočné kilometre vysokohorskej turistiky, kultúrne vyžitie a spoznávanie. Do Oslian prichádzame príjemne unavení pol hodiny pred polnocou.
 
                                                  Ladislav Vlčko
dit.

V auguste máme podľa turistického kalendára naplánované dve akcie. Jednou z nich je cyklotrasa v Tichej doline v Tatrách a následný výstup na Kasprov vrch (1987 m n. m.), ktorý sa nachádza na rozhraní Slovenska a Poľska.
     V sobotu, skoro ráno pred piatou hodinou sa stretávame na námestí, nakladáme bicykle, skontrolujeme účasť turistov a odchádzame do Západných Tatier. Počet cyklistov je obmedzený na 40 a tak zvyšok je doplnený piatimi pešími turistami. Počasie by nás nemalo prekvapiť, podľa predpovedí v čase našej návštevy by malo byť slnečné, miestami oblačno s priaznivým vetrom. Do Tatier - Podbanského - prichádzame pred pol deviatou, vykladáme bicykle, skontrolujeme všetko potrebné a rozdeľujeme sa na dve skupiny - pešiu a cyklo. Spoločne odchádzame jedným smerom, prejdeme dreveným mostíkom cez potok Belá a po niekoľkých metroch prichádzame k rázcestiu pri Horárni Tichá. Tí, ktorí absolvujú pešiu turistiku, odbočujú vpravo do Kôprovej doliny s cieľom pri Kmeťovom vodopáde. Cykloturisti odbočujú vľavo cez Tichú dolinu na koniec trasy do Liptovského Košiara (1280 m.n.m.), odkiaľ pokračujú pešou turistikou na Kasprov vrch (1987 m.n.m.). Trasa peších turistov viedla Kôprovou dolinou dlhou 12 km, ktorú lemoval potok po celom úseku asfaltky až ku Kmeťovmu vodopádu. Dolina tvorí hranicu medzi Vysokými Tatrami a Západnými Tatrami. Po niekoľkých kilometroch stúpania sa objavil majestátny Kriváň a ukázal krásu svojich končiarov. Počas putovania dolinou sme oddychovali pri drevených odpočívadlách, ktoré slúžili nielen na oddych, ale v prípade nepriazne počasia i ako úkryt. V závere doliny bola odbočka ku Kmeťovmu vodopádu. Vodopád patrí k najväčším slovenským vodopádom, ktorého kaskády majú výšku 80 m a bol pomenovaný podľa nášho známeho národovca. Aby bolo vidno celý vodopád, na ľavom brehu stojí drevená vyhliadková plošina. Cestou naspäť odbočíme asi v polovici trasy na Tri studničky, oddychujeme a ovlažujeme si nohy v horskom potoku. Po červenej značke schádzame na Podbanské na parkovisko. Prešli sme necelých 26 km.
Trasa cykloturistov viedla od horárne Tichou dolinou, ktorej ticho prehlušoval iba mohutný zurčiaci Tichý potok v dĺžke 17 km. Pre túto lokalitu je bicykel ideálny, pretože takmer celou dolinou s miernym stúpaním vedie asfaltová cyklotrasa. Dolina nemá typický vysokohorský charakter a preto tu nenájdeme plesá. Zato ale skrytých návštevníkov v podobe nežiadúcich hosťov našich stromov ako je lykožrút smrekový. V úseku 2-3 km boli vybudované drevené prístrešky. Občas sa pristavujeme, dopĺňame zásoby vody, fotíme okolitú nádheru vrcholov, či nespútanú silu horskej bystriny s obrovskými okruhliakmi v nej. Čím vyššie stúpame, tým je cesta strmšia, čo cítia naše nohy a silnejšie tlačíme na pedále bicyklov. V závere Tichej doliny už vidno hrebeň Červených vrchov. Dostávame sa k rázcestiu Pod Kasprovým a odbočke do Suchého sedla pod hraničným Kasprovým vrchom. Tu končí cyklochodník a začína Západná Tichá dolina s vyústením v Sedle Závory. Tí, ktorí prišli skorej, odložili bicykle do trávy pri smerovníku a pokračovali ďalej hore peši. Kasprový vrch (1987 m n. m.) sa nachádza v Národnom parku Vysoké Tatry na slovensko - poľskej štátnej hranici. I keď nepatrí k najvyšším tatranským vrcholom, je to jeden z najnavštevovanejších vrchov. Nebolo tomu inak ani v dnešný deň. Slnečné počasie vylákalo z poľskej strany – zo Zakopaného lanovkou veľké množstvo turistov a tak na vrchole sa to hemžilo množstvom ľudí všetkých vekových kategórií. Kasprový vrch je výnimočný svojimi kruhovými výhľadmi, z jeho vrcholu možno obdivovať Orliu perč, Kriváň, Červené vrchy, Nízke Tatry, Roháče, Giewont. Po oddychu na vrchole sa vydávame dole cestou, ktorou sme vystúpili aj hore a ktorá je v kontraste s tým, čo bolo na vrchole, pretože na nej stretávame úplné minimum turistov.
     Tí cykloturisti, ktorí nerobili túru na Kasprov, vrch končili v závere Tichej doliny pod prístreškom, kde si oddýchli, urobili malé prechádzky po okolí, pofotili okolitú prírodu. Čas využili celkom pekne, podarilo sa niektorým prejsť i do lesa a ochutnať černice, sladké čučoriedky alebo schladiť nohy v ľadovom potoku. Krásne letné počasie, nádherná príroda a tie nekonečné výhľady to bola odmena pre nás všetkých, ktorí sme tu boli a dokázali plnými dúškami vychutnať čaro tatranskej prírody.
     Cesta späť Tichou dolinou bola ako na pretekoch. Sadli sme na bicykle a rútili sa dolu, pribrzďovali pri nerovnostiach terénu, či stretu s pešími alebo cykloturistami. Bol to malý adrenalín a nohy si oddýchli po namáhavom výstupe na Kasprov vrch. 
     Do Podbanského k parkovisku prichádzame v dostatočnom časovom predstihu a tak oddychujeme v neďalekej kolibe, dojedáme zvyšky nabalenej stravy, osmeľujeme sa kúpaním v potoku alebo ovlažujeme unavené nohy. Postupne nakladáme bicykle do stojanov prívesného cyklovozíka a o 16:30 hodine odchádzame z Tatier domov.
     Čo dodať na záver? Možností na prežitie sobotného dňa v Tatrách bolo veľa. Každý ho prežil v rámci svojich síl a schopností, a všetci ho hodnotíme ako opäť vydarenú akciu! Kombinácia cyklo a pešo bola určite tá správna voľba a návšteva Tatier v tomto krásnom letnom období stála za to.                                                  Ľudmila Foltánová

Národný park Slovenský raj je nepochybne jedným z najvýznamnejších a najkrajších území Slovenska. Známy svojou krásou, množstvom turistických chodníkov, mostíkmi, stupačkami a rebríkmi, každoročne láka turistov. I my sme sa rozhodli po necelých ôsmych rokoch zaradiť do turistického kalendára opäť túto lokalitu. V plne obsadenom autobuse v skorých ranných hodinách odchádzame na dvojdňové putovanie do Slovenského raja. Navštívime Dedinky – Mlynky, Palcmanskú mašu, Geravy. Druhý deň nasledujú feraty Kyseľ, Prielom Hornádu, Kláštorisko a Čingov.
Do osady Dedinky prichádzame niečo po pol deviatej, na parkovisku pri hoteli odstavujeme autobus, do batohov zbalíme jedlo a vodu na celý deň a potrebnú výstroj. Obloha je bezchybná a deň pred nami, podľa predpovedí počasia, tiež. Pred nami sa rozprestiera vodná hladina priehrady Palcmanská maša. Od hotela odbočujeme doprava a po červenej značke miernym stúpaním popod stožiare vysokého napätia pomaly kráčame až k ústiu Zejmarskej rokliny. Príroda okolo nás je v plnom kvete, zeleň vôkol nás a modré nebo nad nami je znak toho, že leto je v plnom prúde. Vchádzame hlbšie do lesa a postupne začína úsek, kde treba dávať pozor, pretože táto romantická časť národnej prírodnej rezervácie je prechodná iba v jednom smere po železných rebríkoch, stupadlách a zabezpečená pomocnými reťazami. Potok, ktorý preteká roklinou vytvoril niekoľko stupňovú sústavu vodopádov. Najvýznamnejší vodopád má názov Nálepkov a dosahuje výšku 22,5 m. Prechod bol pohodový, zvládli ho všetci. Pokračujeme ďalej stúpaním lesom po modrej značke až na Geravy. Horská planina ponúka mnohé možnosti turistického vyžitia. Pri horskom hoteli Geravy sa všetci turisti počkáme, nakoľko každý má zvolené svoje tempo a nie je možné, aby sme sa pohybovali po náročnom teréne na rebríkoch spolu. V reštaurácii je možnosť zakúpiť občerstvenie, alebo dať prednosť vlastným zásobám. Po prestávke sa vydávame po zelenej značke iným smerom a čaká nás zostup do Dediniek k priehrade. Trasa vedie chvíľu lesom, lúkami a v poslednom úseku popod bývalú lanovku, ktorá v minulosti slúžila na prepravu turistov na Geravy. Pomedzi domy a chatky prichádzame na malé parkovisko poblíž samotnej Palcmanskej maše. Je tu možnosť občerstvenia a oddychu v reštaurácii a pod slnečníkom pobudneme do času odchodu autobusu. Presúvame sa k hotelu a nastupujeme do autobusu, ktorý nás odváža do Spišských Tomášoviec. Ubytujeme sa v turistickej ubytovni Hornád. Pred večerou si rozdeľujeme trasy, ktoré budeme absolvovať v posledný deň. Spoločnou večerou a prechádzkou po dedinke zakončujeme prvý deň pobytu v Slovenskom raji. Po raňajkách sa spoločne odvezieme na Podlesok, kde vystúpi skupina turistov, ktorá bude absolvovať Prielom Hornádu cez Kláštorisko so záverom na Čingove. Ostatní sa odvážajú na Čingov a volia náročnejší prechod formou zaistenej feraty roklinou Kyseľ, cez Kláštorisko až na Čingov k autobusu. Prielom Hornádu mal svoje čaro. Prešli sme ponad rieku Hornád zaistenými reťazami, stupadlami, lávkami a rebríkmi Kláštornou roklinou až k samotnému Kláštorisku. I feraty boli zaujímavým, zato opatrným a náročným spestrením prechodu roklinou Kyseľ, ktorá bola dlhé roky uzavretá kvôli požiaru. Zdolali ju všetci, vrátane dvoch detí a patrí im pochvala za nebojácnosť a odvahu.
Na Kláštorisku, kde sme sa obe skupiny spojili, sa nachádza ruina Kartuziánskeho kláštora z 13. Storočia. V súčasnej dobe tu počas letných mesiacov prebieha dobrovoľná obnova tohto historického objektu pod záštitou Občianskeho združenia Kláštorisko. Je poludnie, zastavujeme sa tu na oddych a jedlo. Príjemným spestrením sobotnej siesty bolo rozprávanie veselých príhod tunajšieho archeológa. Ponúkol chladené pivko a kávu. Porozprával o histórii kláštora, o archeologických nálezoch , ale i o tom, ako stráviť čas a pomôcť združeniu pri obnove a udržiavaní tejto historickej pamiatky. Zhruba po hodine oddychu, pred 13.hodinou sa vydávame cez Biely potok dolu na Čingov. Vzhľadom k rozmanitosti turistických trás volíme každý tú svoju – či nazad po zaistených rebríkoch po zelenej, alebo príjemným pohotovým tempom lesom po žltej značke. Na kláštornej lúke venujeme posledný pohľad vzdialeným Vysokým Tatrám v opare oblakov za nami. Postupujeme po malých skupinkách, trasy sú dobre značkované a na každom úseku označené tabule ukazujú smer a čas trasy. Posledné úseky vedú železnými reťazovými mostmi ponad rieku Hornád. Neobídeme ani Tomášovský výhľad, ktorý máme v smere putovania. Tento skalný útvar sa týči nad hladinou rieky Hornád až do výšky zhruba 146 m. Fascinujúci skalný útvar má dĺžku viac ako 200 m a je obklopený borovicovým lesom. Od výhľadu trasa už nie je taká dlhá, ale zato prudké klesanie terénom dalo poriadne zabrať. Výčnelky skál, drobné kamene a korene stromov nad zemou nabádali k väčšej opatrnosti s možnosťou nepríjemných pádov. Posledné úseky zostupu boli po drevených rebríkoch. Zdolávame posledné metre a lesnou cestičkou popri rieke Hornád prichádzame na Čingov. Zastavujeme sa pri občerstvení, zakupujeme suveníry v podobe magnetiek, či pohľadníc zo Slovenského raja. O necelú polhodinu sa stretávame s druhou skupinou turistov, ktorí absolvovali feratu Kyseľ. Po oddychu nastupujeme do autobusu a spoločne pred pol piatou odchádzame domov.
Keď sa povie „raj“ , každý z nás si predstaví niečo nedosiahnuteľné. Ale opak je pravdou. My sme ten raj nielen videli, ale sme v ňom aj boli. Bol to síce iba pozemský, ale zato náš -  Slovenský raj ! Prešli sme úžasné miesta, videli nádhernú prírodu, krok za krokom stúpali po rebríkoch, či lesom, alebo sa dotýkali skál a pozerali hlboko dolu, kde pod nami tiekol Hornád. Prežili sme pekné dva dni v Slovenskom raji, na miestach, kde sa dá hocikedy vrátiť, pretože táto lokalita ponúka možnosti rozmanitej turistiky.
Akcia bola veľmi dobre zorganizovaná, všetko vyšlo podľa plánu a neposlednom rade sme sa o to pričinili i my - pohodou a veselou náladou. Renatka, veľká vďaka !  Ľudmila Foltánová